SAN DIEGO - Obaja v hrôzostrašnom vraždení Tretej ríše stratili rodičov a súrodencov kvôli židovskému pôvodu. Ak ich spojilo niečo okrem lásky, bol to spoločný osud. Po 85 rokoch sa do nemeckého nacistického koncentračného a vyhladzovacieho tábora vrátili, aby mu dali spoločne a navždy zbohom.
Keď sa po skončení vojny ocitli Róza Schindlerová zo Slovenska a Max Schindler pôvodom z Nemecka na slobode, na vlastnom tele poznali ostnatý bič holokaustu. Svojím spôsobom ich však holokaust spojil – ako vyhnanci sa na slobode dostali do utečeneckého tábora v Anglicku. Tam im ponúkli šancu postaviť sa na vlastné nohy. Nasledovalo manželstvo, domov v San Diegu, štyri zdravé deti a deväť šťastných vnúčat, uvádza portál Utsandiego.com.
Minulý mesiac dočasne opustil manželský pár svoj slnečný domov v USA, aby 26. januára navštívil dávnu nočnú moru v Poľsku - nemecký nacistický koncentračný a vyhladzovací tábor v Osvienčime. Pred 70 rokmi ich oslobodila sovietska armáda, aby patrili medzi 300 vyvolených z celého sveta, ktorí masové zabíjanie v táboroch prežili, dodnes sú medzi nami a zúčastnili sa výročného stretnutia na mieste mučenia.
Mohlo by vás zaujať: David z východného Slovenska prežil peklo menom Osvienčim, zachránila ho úplná náhoda!
Podľa odhadov zomrelo v rokoch 1940 až 1945 len v samotnom Osvienčime 1,1 milióna ľudí. „Môže to byť posledné veľké výročie, pri ktorom spomíname s tými, ktorí ho zažili na vlastnej koži,“ povedal počas stretnutia v Osvienčime Robert Singer, generálny riaditeľ Svetového židovského kongresu, ktorý sponzoroval asi stovke preživších Židov návštevu Poľska.
Priznala si o štyri roky viac
Róza Schindlerová strávila v Osvienčime niekoľko mesiacov, ale o svojich najsilnejších zážitkoch hovorí len s ťažkosťou. Dodnes sú pre ňu bolestné a neobídu sa bez veľkých emócií. „Nebol to len jeden najhorší zážitok. Najhoršie bolo to všetko,“ opisuje Róza, ktorá mala len 14 rokov, keď ju spolu s rodinou zavreli v Osvienčime. Spomína si, ako nastupovala do vlaku, ktorý smeroval na cestu smrti a jeden z väzňov jej poradil, aby sa nepriznala k svojmu nízkemu veku, ale zaklamala, že má 18. Keby povedala pravdu, kvôli nízkemu veku by ju považovali za príliš slabú na prácu a poslali hneď na smrť. Jeho radu si zobrala k srdcu a strážnici jej na ľavé predlaktie vytetovali doživotnú pamiatku, číslo A-25893. Kým mal ešte otec Rózu na očiach, povedal jej: „Nech sa stane čokoľvek, sľúb mi, že ostaneš nažive, aby si povedala svetu, čo nám urobili.“ Odvtedy ho už nikdy nevidela.
Róza si živo vybavuje spomienky na zápach tiel spálených v krematóriu, na hladovanie a vši. Ona a jej dve sestry dostali pracovné šaty a každé ráno spolu s ďalšími dvesto ženami išli pracovať do továrne. Všetky tri prežili, ale ich rodičia a päť ďalších súrodencov sa už z tábora nevrátili. Odvtedy nosí Róza na pamiatku otcove vreckové hodinky na retiazke pri sebe. Pred transportom ich ukryl v škáre pri dome a ukázal jej to miesto. Po vojne sa po ne vrátila.
„Keď ste boli v tábore, ešte vždy ste mohli dúfať, že bude lepšie,“ zdôverila sa Róza s prerušovaným mlčaním. V roku 1945 stretla v anglickom utečeneckom tábore v Bedforde svojho budúceho manžela Maxa. Bolo to vzácne stretnutie, ktoré 27. júla 1950 spečatili sobášom a odvtedy žijú v šťastnom manželstve už 65 rokov.
