Kalamita v Tatrách
BRATISLAVA - Pred piatimi rokmi, 19. novembra 2004, postihla Tatry ničivá víchrica, ktorá zdevastovala vyše 12.000 hektárov lesov a vyžiadala si dve ľudské obete. Vietor, ktorý v nárazoch dosahoval rýchlosť viac ako 190 kilometrov za hodinu, zmenil viacero miest v najvyšších slovenských horách takmer na nepoznanie.
Kalamitu, ktorá okrem Vysokých a Nízkych Tatier zasiahla aj lesy na Orave a v Slovenskom rudohorí, vyvolala tlaková níž, prechádzajúca cez územie Slovenska. Práve ona priniesla príliv arktického vzduchu, ktorý bol sprevádzaný silným vetrom.
V oblasti Vysokých Tatier zaznamenali najsilnejšie poryvy vetra medzi štvrtou a siedmou hodinou popoludní. Smršť spustošila v Tatranskom národnom parku (TANAP) približne 12.600 hektárov lesa (asi štvrtinu z celkovej rozlohy lesov) a zanechala po sebe päťdesiat kilometrov dlhý pás vyvrátených stromov, poškodených ciest, tratí, vedení a domov. Celkové množstvo dreva z vyvrátených a polámaných stromov odborníci odhadli na približne päť a pol milióna metrov kubických.
Veľká časť škôd na lesnom poraste vznikla prekvapivo na juhovýchodnej, teda záveternej strane Tatier. Príčinou bol jav klimatológmi označovaný ako tatranská bóra. Ide o padavý severozápadný vietor, ktorý vzniká v situácii, keď sa na náveternej strane hlavného hrebeňa Tatier začne hromadiť studený vzduch, zatiaľ čo v závetrí ešte zostáva teplý vzduch. Vo chvíli, keď stále rastúca masa studeného vzduchu prekoná vrcholky hrebeňa, začne sa kĺzať do dolín na druhej strane a cestou môže spôsobiť vážne škody.
Významné kalamity spôsobené tatranskou bórou zažili Tatry napríklad v rokoch 1981 či 1941. Rozsah vtedajších následkov bol však výrazne nižší ako pred piatimi rokmi.
Okrem hmotných škôd, vyčíslených na 289 miliónov eur (8,7 miliardy korún), si vyčíňanie počasia vyžiadalo aj dva ľudské životy. Prvou obeťou bol 49-ročný muž, ktorého auto zavalil strom a druhou český turista, ktorého vietor pravdepodobne strhol zo svahu v Nízkych Tatrách.
Obraz skazy, ktorý sa objavil 20. novembra 2004 po rozvidnení, vyvolal šok nielen miestnych obyvateľov. Obrázky kedysi lesnatej a teraz miestami celkom holej krajiny vyvolali vlnu solidarity po celom Slovensku aj v zahraničí. Okrem peňazí od štátu a z fondov Európskej únie na obnovu tatranských lesov, prispievali aj firmy, rôzne nadácie a jednotlivci. Zbierky a charitatívne akcie na pomoc Tatrám sa okrem Slovenska konali napríklad aj v Česku.
Vysádzanie nového lesného porastu symbolicky začalo koncom apríla 2005 vtedajším slovenským premiérom Mikulášom Dzurindom. Obnovu zničených Tatier však sprevádzali komplikácie. Nešlo pritom len o rozsiahly požiar, ktorý v júli 2005 zachvátil vyše dve stovky hektárov polomov a čiastočne aj živých lesov. Kontroverzie vzbudzovala najmä otázka rozsahu spracovania polámaných stromov. Symbolom sa stal spor o legálnosť ťažby v Tichej a Kôprovej doline, ktoré sa nachádzajú v najprísnejšie chránenej zóne Tatier.
Lesníci obhajovali nevyhnutnosť zásahov poukazovaním na hrozbu lykožrútovej kalamity a jednoduchším prístupom do postihnutých oblastí v prípade lesných požiarov. Ochrancovia prírody oproti tomu presadzovali, aby bol vetrom poškodený les v najcennejších častiach rezervácie ponechaný na prirodzený vývoj.
Okrem sporov o rúbanie sa objavovali aj obavy, že sa situáciu pokúsia zneužiť investori z oblasti cestovného ruchu, ktorí masívnou výstavbou nových hotelov a zjazdoviek nezvratne poškodia charakter hôr.
Aj päť rokov po tragickej udalosti sú stopy po víchrici stále viditeľné. Na častiach postihnutého územia bol vysadený nový les, ďalšie stovky hektárov pôdy sa pomaly obnovujú prirodzenou cestou. Aspoň do približnej podoby, akú mali pred osudným 19. novembrom 2004, sa však Tatry budú vracať ešte desiatky rokov.
V oblasti Vysokých Tatier zaznamenali najsilnejšie poryvy vetra medzi štvrtou a siedmou hodinou popoludní. Smršť spustošila v Tatranskom národnom parku (TANAP) približne 12.600 hektárov lesa (asi štvrtinu z celkovej rozlohy lesov) a zanechala po sebe päťdesiat kilometrov dlhý pás vyvrátených stromov, poškodených ciest, tratí, vedení a domov. Celkové množstvo dreva z vyvrátených a polámaných stromov odborníci odhadli na približne päť a pol milióna metrov kubických.
Veľká časť škôd na lesnom poraste vznikla prekvapivo na juhovýchodnej, teda záveternej strane Tatier. Príčinou bol jav klimatológmi označovaný ako tatranská bóra. Ide o padavý severozápadný vietor, ktorý vzniká v situácii, keď sa na náveternej strane hlavného hrebeňa Tatier začne hromadiť studený vzduch, zatiaľ čo v závetrí ešte zostáva teplý vzduch. Vo chvíli, keď stále rastúca masa studeného vzduchu prekoná vrcholky hrebeňa, začne sa kĺzať do dolín na druhej strane a cestou môže spôsobiť vážne škody.
Významné kalamity spôsobené tatranskou bórou zažili Tatry napríklad v rokoch 1981 či 1941. Rozsah vtedajších následkov bol však výrazne nižší ako pred piatimi rokmi.
Okrem hmotných škôd, vyčíslených na 289 miliónov eur (8,7 miliardy korún), si vyčíňanie počasia vyžiadalo aj dva ľudské životy. Prvou obeťou bol 49-ročný muž, ktorého auto zavalil strom a druhou český turista, ktorého vietor pravdepodobne strhol zo svahu v Nízkych Tatrách.
Obraz skazy, ktorý sa objavil 20. novembra 2004 po rozvidnení, vyvolal šok nielen miestnych obyvateľov. Obrázky kedysi lesnatej a teraz miestami celkom holej krajiny vyvolali vlnu solidarity po celom Slovensku aj v zahraničí. Okrem peňazí od štátu a z fondov Európskej únie na obnovu tatranských lesov, prispievali aj firmy, rôzne nadácie a jednotlivci. Zbierky a charitatívne akcie na pomoc Tatrám sa okrem Slovenska konali napríklad aj v Česku.
Vysádzanie nového lesného porastu symbolicky začalo koncom apríla 2005 vtedajším slovenským premiérom Mikulášom Dzurindom. Obnovu zničených Tatier však sprevádzali komplikácie. Nešlo pritom len o rozsiahly požiar, ktorý v júli 2005 zachvátil vyše dve stovky hektárov polomov a čiastočne aj živých lesov. Kontroverzie vzbudzovala najmä otázka rozsahu spracovania polámaných stromov. Symbolom sa stal spor o legálnosť ťažby v Tichej a Kôprovej doline, ktoré sa nachádzajú v najprísnejšie chránenej zóne Tatier.
Lesníci obhajovali nevyhnutnosť zásahov poukazovaním na hrozbu lykožrútovej kalamity a jednoduchším prístupom do postihnutých oblastí v prípade lesných požiarov. Ochrancovia prírody oproti tomu presadzovali, aby bol vetrom poškodený les v najcennejších častiach rezervácie ponechaný na prirodzený vývoj.
Okrem sporov o rúbanie sa objavovali aj obavy, že sa situáciu pokúsia zneužiť investori z oblasti cestovného ruchu, ktorí masívnou výstavbou nových hotelov a zjazdoviek nezvratne poškodia charakter hôr.
Aj päť rokov po tragickej udalosti sú stopy po víchrici stále viditeľné. Na častiach postihnutého územia bol vysadený nový les, ďalšie stovky hektárov pôdy sa pomaly obnovujú prirodzenou cestou. Aspoň do približnej podoby, akú mali pred osudným 19. novembrom 2004, sa však Tatry budú vracať ešte desiatky rokov.
