BERLÍN - Úzky a zle osvetlený tunel pod berlínskym múrom sa každým okamihom plnil vodou, napriek tomu sa ním takmer tridsať východných Nemcov v polovici septembra 1962 stihlo dostať na slobodu. Ich cesta trvala len pár minút, prípravy celej akcie a hĺbenie tunelu ale zabrali vtedy 23-ročnému Joachimovi Rudolphovi a jeho spolupracovníkom viac než polroka. Moment, kedy k tunelu dorazili prví utečenci, považuje dodnes za jeden z najlepších vo svojom živote.
"Jedného dňa mňa a môjho kamaráta oslovila dvojica Talianov, ktorí bývali na internáte, s tým, že sa chystajú z východného Berlína dostať rodinu svojho známeho a či by sme im nechceli pomôcť," opisuje začiatky akcie Rudolph, ktorý sám z komunistickej NDR utiekol už niekoľko mesiacov predtým, teda v čase, keď už bol Berlín rozdelený múrom. "Pomerne rýchlo sme súhlasili. Aj preto, že sme poznali situáciu, v akej ľudia vo východnom Nemecku žili," hovorí dnes 80-ročný dôchodca.
Rýchlo sa podarilo nájsť i vhodné miesto v poškodenej budove továrne na západnej strane múrom rozdelenej ulici Bernauer Strasse. Kde bude koniec tunelu, im bolo spočiatku úplne jedno. Dôležité bolo, že na prelome marca a apríla našli miesto, kde mohli začať kopať, kde bolo veľa pivníc, v ktorých mohli vŕšiť zeminu, a ktoré nebolo sledované. Joachim v ďalších týždňoch vždy cez deň chodil na prednášk na univerzitu a po nociach hĺbil tunel. Veľmi skoro ale skupinka mladíkov prišla na to, že by im práca na tuneli, na ktorú nebolo možné použiť žiadne hlasnejšie elektrické nástroje, v malom počte trvala roky. Potrebovali viac pomocníkov, čo ale zároveň zvyšovalo nebezpečenstvo, že sa všetko prezradí. Výpomoc nakoniec zohnali prevažne medzi známymi a študentmi. Za pár týždňov sa ich zhromaždilo okolo tridsať, takže mohli na tuneli pracovať v troch smenách 24 hodín denne. Rudolph má dodnes schovaný malý, zeleným perom popísaný lístok s rozdelením služieb na dva týždne v júli 1962.
A tak sme kopali, kopali a kopali," pokračuje muž, ktorý v tom čase nastupoval na päť až šesť smien týždenne. V každej z nich boli štyria muži, z ktorých jeden v malom - zhruba 85 cm vysokom a 70 cm širokom - priestore hĺbil tunel, ďalší pomáhal s presunom vykopaného materiálu na drevenom vozíku do pivnice a zvyšní dvaja ho rozmiestňovali v pivničných priestoroch. Počas smeny sa na pozíciach striedali podľa toho, akú mali práve silu. Podľa druhu a pevnosti zeminy, ktorou sa najčastejšie v polosede obyčajným rýľom prebíjali, sa tunel každý deň zväčšoval o desiatky centimetrov až dva metre. Dlho sa zdalo, že budú hotoví do 13. septembra, teda dňa prvého výročia začiatku stavby berlínskeho múra. Kvôli vážnym komplikáciam s presakujúcou vodou sa však termín o niekoľko týždňov posunul. Nakoniec bolo všetko na dokončenie tunelu pripravené na 14. septembra. Východonemeckí utečenci boli medzičasom informovaní kuriérmi, že majú byť pripravení a vedeli už tiež, kde má tunel vyústiť.
Problémom pre obe strany ale bolo, že nikto presne nevedel, či sa tunel skutočne podarilo doviesť presne pod dom na ulici Schönholzer Strasse 7, ktorá bola prvou rovnobežnou ulicou za rozdelenou Bernauer Strasse. Úloha overiť to pripadla práve Joachimovi, ktorý bol v prvej trojčlennej skupine, ktorá z tunela okolo šiestej hodiny večer vyliezla na východnej strane, vyzbrojená zbraňami pre prípad, že by bol tunel vyzradený a očakávalo by ich "privítanie" zo strany východonemeckej tajnej polície Stasi. "Obliekol som si modrý pracovný oblek, pištoľ som mal pri sebe a vyšiel som z pivnice. Pri schránkach som ale číslo domu nenašiel, a tak som musel ísť von," opisuje Rudolph. Prvé, čo vonku videl, však nebolo číslo domu, ale dvojicu pohraničníkov kontrolujúcich ľudína rohu bloku. Tí si ho nevšimli. Potom sa mladík otočil a našťastie zbadal na dome číslo sedem.
V tej chvíli bolo možné spustiť poslednú fázu akcie. Utečenci sa už od 16:00 zhromažďovali v reštauráciách v blízkosti Bernauer Strasse, kde mali čakať, kým nedostanú znamenie. Tým bola mladá osoba, ktorá príde do reštaurácie, sadne si k výčapnému pultu, objedná si pivo alebo iný nápoj, zapáli si cigaretu a následne podnik znovu opustí. Potom mali utečenci vo vopred stanovených štvrťhodinových rozostupoch smerovať do pivnice na Schönholzer Strasse 7. "Potom sme už len čakali na utečencov. Nikto ale neprichádzal. Hovorili sme si: "Preboha, tunel je pripravený, ale nikto nejde"," spomína na napínavé okamihy Joachim. Po chvíli sa konečne objavila prvá skupina. "To bol moment, na ktorý nikdy nezabudnem. Pre mňa to všetko stálo za to, celá tá tvrdá práca, odtlaky na rukách, modriny. Aj keby už neprišlo viac ľudí, tak sa to všetko vyplatilo." Potom ľudia prichádzali každých pätnásť minút. Bolo nutné ich tunelom previesť čo najrýchlejšie, pretože sa znovu začal plniť vodou a bolo jasné, že zakrátko už nebude priechodný. Nakoniec sa útek v dňoch 14. a 15. septembra podaril 29 mužom a zenám. S jednou z nich má dodnes, ako hovorí, zvláštne kontakty. V roku 1971 si ju totiž vzal za ženu.
