Napísala príbeh a snívala o tom, že raz jej rukopis zo šuplíka niekto vydá. Objavila upútavku a svoj príbeh poslala do súťaže „Hľadá sa slovenský Andersen.“ Jej sen sa splnil. Stala sa víťazkou súťaže a Baltazárove knihy v týchto dňoch uzreli svetlo sveta.
Snívať je dovolené deťom i dospelým. Presvedčte sa o tom v nadčasovom príbehu Kataríny Kordíkovej, Slovenky žijúcej v Londýne, ktorý vás prenesie do minulosti. Ocitnete sa v dávno zabudnutom a rokmi ošumelom, no knihami voňajúcom kníhkupectve, ktoré ožije a odkryje svoje tajomstvá. Zoznámite sa s odvážnym Alanom, elegantným kníhkupcom Baltazárom, bláznivým Hugom, múdrym doktorom Znášom i veselou sestričkou Zlatkou. Zistíte, že aj policajt môže priniesť šťastie a že lepšie ako pomstiť sa je pomôcť. V každej knihe je ukryté čaro, preto sú Baltazárove knihy výnimočné.
Jedenásťročný Alan sa ocitne v zložitej situácii. Vysloví želanie, ktoré mu navždy zmení život. Ocitne sa v minulosti, získa nových kamarátov a odhalí tajomstvo starého kníhkupectva. Alanovi sa potvrdí stará známa pravda, že nič nie je nemožné, ba priam všetko je možné... Daj si pozor na želania, lebo zo snov sa často stane skutočnosť!
Začítajte sa do úryvku Baltazárove knihy:
„Ja ťa poznám,“ vyhlásila Gréta.
„Bifľoš z vedľajšej triedy. Neškodný,“ hodila rukou. „Alex?“ spýtala sa skusmo.
„Alan,“ opravil ju a podišiel k nim. „Vy tu nemáte čo hľadať!“
„Pozrime sa, aký šerif!“ zvolal posmešne Vilo. Sadol si na pult a nohy prehodil smerom k Alanovi.
Skôr, než sa stihol Alan spamätať, držal ho najstarší Valér v nepríjemnom chvate. Náhle mu došlo, že sa dostal do riadnej šlamastiky. Oni boli traja a on sám. Odrazu ho prepadol zvláštny pocit, až sa na chvíľu prestal Vilovi vzpierať.
„Musím toto miesto ochrániť!“ rozhodol sa, aj keď nevedel prečo. „Čo tu robíte?“ spýtal sa odhodlane spod Vilovej pazuchy.
„Do toho ťa nič nie je,“ osmelil sa i Matej, vidiac, že Alan je len o pár centimetrov vyšší.
„Narobí nám problémy,“ ozval sa Vilo. „Mne stačí už len jeden a letím zo školy. Čo takto ho tu nechať, kým nepríde k rozumu? Knihy neujdú.“
Gréta pokrútila hlavou: „Scvrkol sa ti mozog? Cez mreže neprejde, ale sklo rozbiť môže. Upúta pozornosť a budeme nahratí.“
„Nebudeme,“ lišiacky nadvihol obočie Vilo a už aj sťahoval z okna dole kvetovanú záclonu.
Postrčil Alana k pultu a výhražne mu zasipel do ucha: „Ešte sa vrátime. Dovtedy si rozmysli, či chceš niekomu niečo ceknúť. Ja by som to na tvojom mieste nerobil!“
O niekoľko minút sedel Alan pevne priviazaný k starej stoličke. V polotme začul zaklapnutie kladky a náhlivo vzďaľujúce sa kroky.
Všetko sa zomlelo tak rýchlo, že Alan nevedel, či cíti strach zo zúfalej situácie alebo vzrušenie z neznámeho dobrodružstva. Po chvíli sa rozhodol, že oslovenie šerifa, ako ho Vilo nazval, sa mu celkom páči. Taký šerif sa strachom zvalcovať nedá. No Alanova starká bude mať isto starosti.
Ako sa ale odtiaľto dostať?
Skúsil vytiahnuť ruky z uzlov záclony, no márne. Prstami sa snažil uvoľniť slučku, ale bez úspechu. Nakoniec sa rozkýval na stoličke, jej vratké drevené nohy sa podlomili... a tresk! Alan sa ocitol na zemi spolu so stoličkou, ktorá sa rozlomila na márne kúsky.
„Toto dobrodružstvo pokračuje naozaj dobre,“ pomyslel si, oprašujúc zo seba uvoľnenými rukami prach a zvyšky triesok.
Konečne mal príležitosť preskúmať kníhkupectvo zblízka. Vždy túžil zavítať do Baltyho obchodíka. Čosi ho tu stále ťahalo. No len čo to spomenul svojej starkej, ktorá mu posledný rok bola i mamkou, i tatkom zároveň, vždy si našla milión dôvodov, prečo ta nemali čas zájsť.
Teraz, keď sa nečakane ocitol v tejto nezvyčajnej situácii, mal konečne čas poobzerať sa tu. Strach sa stratil a srdce mu bilo vzrušením.
Obzeral sa po lampe, ktorá by svetlom nepútala zvonka pozornosť. A veru, pri registračnej pokladni, ktorá vyzerala ako z minulého storočia, stála čierna železná lampa s modrým tienidlom v tvare horského zvončeka. Vydávala práve toľko jasu, aby Alan ľahko rozoznal názvy kníh uložených na policiach až po strop.
Knihy boli rôznej veľkosti, hrúbky a farby, niektoré dokonca viazané v koži.
O dedovi mudrcovi, volala sa jedna. Čo zažil strážnik a jeho dáždnik, prezrádzala ďalšia. Víla s najsladším hlasom na svete, čítal Alan na inej väzbe.
Tu sa musia ukrývať stovky príbehov a určite aj storočné tajomstvá. Fascinovaný Alan nevedel, ktorú knižku má otvoriť skôr.
„Páni, keby tak tie knihy vedeli rozprávať!“ zvolal nadšene.
Tu zrazu ktosi decentne kýchol: „Hapčí!“ A potom spôsobne zacinkotal kdesi zhora: „Prepáčte.“
Alan úplne zmeravel, len oči mu zaškúlili smerom za jemným hlasom.
„Je tu toľko prachu. Nože, chlapče, vezmi tú prachovku a utri nám chrbty!“
Alan by rád poslúchol, ale nohy mu od ľaku vrástli do zeme.
„Kto... kto je tam?“ zajakavo sa opýtal.
„Strážnik Počestka, k vašim službám,“ prehovoril veliteľský hlas z druhého konca police. „A toto je víla Zlatka,“ pokračoval v predstavovaní. „Tá prachovka je výborný nápad, slečna,“ dodal zdvorilo strážnik.
Do Alanových nôh sa vrátil život a neobratne zaspätkoval cez polámanú stoličku smerom ku dverám.
„Pokojne, chlapče,“ ozval sa tretí, postarší a kultivovaný hlas. „Dávaj si pozor na to, čo si praješ. Pretože nič nie je nemožné,“ dodal priateľsky.
„Ba priam všetko je možné,“ zakontroval sladký hlas Zlatky. „Tak čo bude s tou prachovkou?“ spýtala sa koketne.
Alan ešte stále v šoku, zamieril ku kockovanej prachovke položenej na vzdialenom konci pultu. Rýchlo ju schmatol, ale oči z políc nespustil ani na okamih.
„Ach, milý Baltazár nás oprašoval takmer každý deň,“ pokračoval medový hlások a Alan zbadal, že listy jednej útlej knižky sa zavlnili, akoby ich listovala neviditeľná ruka.
