Lucia Satinská
BRATISLAVA - Prinášame vám ďalšiu časť spomienkového seriálu, ktorý exkluzívne pre Nový Čas napísala dcéra legendárneho herca a spisovateľa Júliusa Satinského († 61) Lucia Satinská (21).
Napriek
tomu, že nezabudnuteľný
herec pred piatimi rokmi navždy
odišiel z tohto sveta, jeho dcéra
Lucia má o svojom Tatovi stále
čo povedať. V dnešnej časti sa
rozhodla prezradiť, čo po svojom
slávnom otcovi zdedila.
Mnoho ľudí sa ma pýta, hlavne po Tatovej smrti, v čom som ako on. Všetci očakávajú odpovede typu: „Zdedila som herecký, spisovateľský či zabávačský talent.“ Tie som si zatiaľ, žiaľ, u seba v dostatočnej miere nevšimla, ale všimla som si, že som po Tatovi zdedila napríklad oči. Odmalička mi hovorievali, že mám Tatove oči, a on sa často pýšil tým, že majú jedinečnú farbu. Dodnes neviem, či si nevymýšľal, lebo ako malá som verila, že len my dvaja máme takéto oči. Ale ako som rástla, všimla som si ju aj u iných ľudí... Pre tých, ktorí si to nikdy nestihli všimnúť, uvádzam, že Tato mal svetlohnedú až medovú farbu očí. Dnes často rozmýšľam, či sa s farbou a tvarom očí nedá zdediť aj ich pohľad na svet. Občas neviem, kde sa vo mne berú určité názory, slová, či dokonca pohľady. Ale že by za to mohli Tatove oči? Neviem, neviem.
Už minule som spomínala Tatovu knižnicu. Tá je pre mňa najdôležitejšia zo zdedených hmotných statkov. V čase Tatovej smrti mala asi 2 603 titulov. Keď som z nich potom v lete zostavovala databázu, prekvapilo ma, že niektoré si sám venoval aj podpísal. Napríklad od Hemingwaya...
Posledná vec, o ktorej sa chcem v súvislosti s dedičstvom po Tatovi zmieniť, je poobedňajší spánok. Obávam sa, že je to akýsi satinskovský gén, ktorý dokonca prechádza aj na privydatých/ priženených príslušníkov (neviem, ako sa to dá vedecky dokázať, odpusťte). My si jednoducho po obede musíme hodiť šlofíka. Tato vraj pravidelne zaspával aj na výletoch, pokojne aj v kosodrevine.
Mnoho ľudí sa ma pýta, hlavne po Tatovej smrti, v čom som ako on. Všetci očakávajú odpovede typu: „Zdedila som herecký, spisovateľský či zabávačský talent.“ Tie som si zatiaľ, žiaľ, u seba v dostatočnej miere nevšimla, ale všimla som si, že som po Tatovi zdedila napríklad oči. Odmalička mi hovorievali, že mám Tatove oči, a on sa často pýšil tým, že majú jedinečnú farbu. Dodnes neviem, či si nevymýšľal, lebo ako malá som verila, že len my dvaja máme takéto oči. Ale ako som rástla, všimla som si ju aj u iných ľudí... Pre tých, ktorí si to nikdy nestihli všimnúť, uvádzam, že Tato mal svetlohnedú až medovú farbu očí. Dnes často rozmýšľam, či sa s farbou a tvarom očí nedá zdediť aj ich pohľad na svet. Občas neviem, kde sa vo mne berú určité názory, slová, či dokonca pohľady. Ale že by za to mohli Tatove oči? Neviem, neviem.
Už minule som spomínala Tatovu knižnicu. Tá je pre mňa najdôležitejšia zo zdedených hmotných statkov. V čase Tatovej smrti mala asi 2 603 titulov. Keď som z nich potom v lete zostavovala databázu, prekvapilo ma, že niektoré si sám venoval aj podpísal. Napríklad od Hemingwaya...
Posledná vec, o ktorej sa chcem v súvislosti s dedičstvom po Tatovi zmieniť, je poobedňajší spánok. Obávam sa, že je to akýsi satinskovský gén, ktorý dokonca prechádza aj na privydatých/ priženených príslušníkov (neviem, ako sa to dá vedecky dokázať, odpusťte). My si jednoducho po obede musíme hodiť šlofíka. Tato vraj pravidelne zaspával aj na výletoch, pokojne aj v kosodrevine.
