Július Satinský svojim deťom ukazoval, ako sa čaruje.
BRATISLAVA - Prinášame vám druhú časť seriálu, ktorý napísala exkluzívne pre Nový Čas Lucia Satinská (21), dcéra komika a spisovateľa Júliusa Satinského († 61). Už to bude pomaly päť rokov, čo nás nezabudnuteľný Satinský opustil.
Pre jeho dcéru
však nebol len hercom, ale v prvom rade otcom. Lucia
má stále v srdci zážitky so svojím milovaným Tatom,
o ktoré sa s vami chce podeliť. Dnes porozpráva
o tom, že Satinský vedel čarovať!
Ešte skôr ako na Ježiška sme s bratom Jankom verili na to, že Tato je čarodejník. Neskôr nám možno trochu vadilo, že si stále vymýšľa, ale v predškolskom veku sme mu bezvýhradne verili. Diali sa u nás samé zázračné veci. Jedného dňa sme napríklad prišli zo škôlky a Tato povedal: „Pozrite sa do chladničky, začaroval som vajcia...“ Najprv sme mu neverili, ale šli sme sa pozrieť. A čuduj sa svete, obal na vajíčka bol plný kivi!
Inokedy Tato čaroval v lete. Rád nás brával do žuvačkového lesa. Ten sa nachádza neďaleko Veľkých Levár na Záhorí. Vždy sme za ním a popri ňom cupitali s kýblikmi a namiesto húb sme zbierali žuvačky. Rástli všade! Na stromoch, pod kameňmi, v tráve i v krmeľcoch. Dodnes si neviem vysvetliť, ako to robil, či sme ako deti boli také nepozorné, že ich mohol skrývať počas prechádzky, či si ich predschovával... Ale isté je, že žuvačky boli vždy čerstvé a rozmanité, od tých s nálepkami a tetovačkami až po klasické „plátkové“.
Podobne na Veľkú noc, ktorú sme trávievali na chalupe, sme mali na Veľkonočný pondelok vždy plnú záhradu čokoládových a maľovaných vajec. Skrývala ich tam zajačica Lujza, ktorá pochádzala z neďalekého žuvačkového lesa.
Ak chcete vedieť, ako pokračoval život s Tatom po tom, ako som prestala veriť na Lujzu a aké to bolo, keď som si uvedomila, že je slávny, prečítajte si moje spomienky aj nabudúce.
Ešte skôr ako na Ježiška sme s bratom Jankom verili na to, že Tato je čarodejník. Neskôr nám možno trochu vadilo, že si stále vymýšľa, ale v predškolskom veku sme mu bezvýhradne verili. Diali sa u nás samé zázračné veci. Jedného dňa sme napríklad prišli zo škôlky a Tato povedal: „Pozrite sa do chladničky, začaroval som vajcia...“ Najprv sme mu neverili, ale šli sme sa pozrieť. A čuduj sa svete, obal na vajíčka bol plný kivi!
Inokedy Tato čaroval v lete. Rád nás brával do žuvačkového lesa. Ten sa nachádza neďaleko Veľkých Levár na Záhorí. Vždy sme za ním a popri ňom cupitali s kýblikmi a namiesto húb sme zbierali žuvačky. Rástli všade! Na stromoch, pod kameňmi, v tráve i v krmeľcoch. Dodnes si neviem vysvetliť, ako to robil, či sme ako deti boli také nepozorné, že ich mohol skrývať počas prechádzky, či si ich predschovával... Ale isté je, že žuvačky boli vždy čerstvé a rozmanité, od tých s nálepkami a tetovačkami až po klasické „plátkové“.
Podobne na Veľkú noc, ktorú sme trávievali na chalupe, sme mali na Veľkonočný pondelok vždy plnú záhradu čokoládových a maľovaných vajec. Skrývala ich tam zajačica Lujza, ktorá pochádzala z neďalekého žuvačkového lesa.
Ak chcete vedieť, ako pokračoval život s Tatom po tom, ako som prestala veriť na Lujzu a aké to bolo, keď som si uvedomila, že je slávny, prečítajte si moje spomienky aj nabudúce.
Už zajtra Lucia napíše o tom, ako prežívala slávu svojho otca. |
