BRATISLAVA – Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) každý rok eviduje okolo 1 500 sťažností v súvislosti so zdravotnou starostlivosťou. V uplynulom roku najčastejšie išlo o nespokojnosť s postupom pri liečbe alebo úmrtie.
Tŕňom v oku slovenského pacienta nie je len pohotovosť na Kramároch, ale celé zdravotníctvo. Podľa hovorkyne Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) Sone Valášikovej úrad každý rok sumarizuje sťažnosti a pripomienky pacientov, ktoré potom posúva príslušným inštitúciám na ďalšie konanie. V predchádzajúcom roku riešil úrad 67 opodstatnených podnetov s úmrtím osôb. V prípade, že pacientovi nebola správne poskytnutá zdravotná starostlivosť, môže „úrad uložiť poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov, pokutu alebo zákaz výkonu zdravotníckeho povolania najviac na jeden rok. Výšku pokuty určuje úrad podľa závažnosti zistených nedostatkov a ich následkov,“ komentovala Valášiková. Ak sa pokuta týka fyzických osôb, môže dosiahnuť výšku až 3 319 eur. Pokuta pre právnickú osobu sa môže vyšplhať maximálne na 9 958 eur. Úrad pre dohľad nad zdravotnou však nerieši etiku a prístup zdravotníkov. V jeho kompetencii je iba posudzovanie diagnostických a liečebných postupov. Na správanie zamestnancov by v prvom rade mala dohliadať samotná inštitúcia, na ktorej pôde došlo k problematickej udalosti.
Z ambulancie vyhodili staršiu paniu!
Po tom, ako sme v Topkách uverejnili článok so sťažnosťami a negatívnymi zážitkami pacientov na pohotovostiach, nám do reakcie začali chodiť reakcie čitateľov: „Mesiac predtým, ako navštívila Kramáre pani Némethyová, som aj ja bola s 19-ročnou dcérou na pohotovosti. Prišli sme tam o štvrtej ráno, moja dcéra mala neuveriteľné kŕče a vracala. To, čo sme však zažili, sa mi ani v najhoršom nesnívalo. Ku všetkým pacientom sa správali nevhodne a takmer dve hodiny nás nechali čakať na chodbe, pretože si menili službu a nemali čas. Odišli sme odtiaľ o deviatej ráno. A to nehovorím o tom, ako z ambulancie vyhodili staršiu paniu kvôli výmene služby,“ zdôverila sa Claudia Lukáčová. „Pred časom prišlo mojej vtedy 75-ročnej mame veľmi zle, stratila rovnováhu a v priebehu polhodiny ohluchla na jedno ucho. Na pohotovosti v Ružinove sa jej lekárka pozrela do ucha a povedala, že má prísť na vyšetrenie v pondelok (bola sobota). Odviezli sme teda mamu späť domov, ale jej stav sa zhoršil, tak sme volali sanitku. Mamu okamžite hospitalizovali, no jej sluch sa už zachrániť nepodarilo. Mimochodom, počas stresu s odmietnutia v Ružinove dostala mama aj, našťastie slabší, infarkt, ktorý sa tiež riešil až dodatočne. A môjmu otcovi, ktorý ležal po operácii na Kramároch sa stalo, že sa nemohol vymočiť a trpel neznesiteľnými bolesťami. Trvalo mi dve hodiny, počas ktorých som obiehala celé oddelenie a s každým, koho som stretla, som narobila krik, kým niekto naozaj prišiel a otca nacievkoval,“ pripojila sa Dagmar z Bratislavy. Do tretice však spomenieme aj jednu pozitívnu skúsenosť: „S trnavskými záchranármi a nemocnicou mám dobré skúsenosti. Záchranári mi pomohli odviesť moju psychicky chorú sestru do nemocnice proti jej vôli, aj keď nám ušla. Veľmi citlivo ju prehovorili, aby bola ochotná si sadnúť do sanitky. Takisto v nemocnici na psychiatrickom oddelení sa k nej správali citlivo a profesionálne. Rozplakala som sa vtedy od vďačnosti,“ napísala nám Lila Kalinová.
Neklopať?!
Rozruch okolo medializácie prípadu pani Némethyovej na blogu denníka SME upriamil pozornosť na žalostné fungovanie niektorých slovenských pohotovostí – enormne dlhé čakanie, nedostatočné vyšetrenia, dokonca nadávky zo strany personálu. Na Kramároch, kde sa menovaný incident odohral, už podľa hovorkyne Univerzitnej nemocnice Bratislava (UNB) Petry Maťašovskej podnikli prvé nápravné opatrenia. Nápis „Neklopať!“, ktorý bol doteraz bez povšimnutia na dverách ambulancie, okamžite odstránili. „Pacient musí mať možnosť zaklopať v prípade, že ide o urgentný stav. Ak personál neotvorí hneď, vo vnútri je urgentnejší prípad,“ dodala Maťašovská. Ako ďalej uviedla hovorkyňa UNB, na centrálnych príjmoch UNB ošetria mesačne 10 až 12-tisíc ľudí. Približne 30 % z nich však navštívi nemocnicu napriek tomu, že nie je v akútnom stave, čo „predlžuje čakanie na vyšetrenie, dostáva do stresu pacientov aj personál. Evidujeme prípady, keď pacienti alebo sprevádzajúce osoby slovne a fyzicky napadli zamestnancov, či ničili nemocničný majetok,“ doložila Maťašovská.
Kedy by ste návštevu pohotovosti rozhodne nemali odkladať?
„Ak zdravotné príznaky zreteľne svedčia pre závažné ohrozenie zdravia a života, ako napríklad bezvedomie, závažné krvácanie, zástava dychu a obehu, dusenie, významná porucha prekrvenia, kŕče, známky srdcového infarktu (intenzívna bolesť na hrudi,...), mozgovú príhodu (porucha vedomia, reči, pohybu,...), otravu či iné, je namieste ihneď volať rýchlu zdravotnú službu. V prípade, že sú príznaky menej závažné, ale vznikli príliš náhle a s veľkou intenzitou, napríklad došlo k významnej zmene celkového stavu, vedomia, dýchania, prudkej bolesti, zhoršil sa kontakt, pacient má vysoké teploty, príznaky krvácania alebo zhoršeného prekrvenia, intenzívne vracania a hnačku s veľkou stratou tekutín, nepravidelnosť srdcového rytmu, opuchy, náhle kožné zmeny, príliš vysoký či príliš nízky tlak a tep, a najmä, ak je prítomných symptómov viac, hlavne u staršieho či rizikového pacienta, je potrebné neodkladné vyšetrenie, t. j. v časovom horizonte niekoľkých hodín.
Ak sú však príznaky miernej intenzity, u mladšieho a málo rizikového človeka, stav sa nezhoršuje, nie je prítomná zmena celkového stavu s ovplyvnením vedomia a nie sú prítomné známky poruchy dýchania alebo krvného obehu, je skoré vyšetrenie tiež namieste, ale obvykle počká do druhého dňa. Nie je možné dať paušálny návod, každý človek totiž reaguje inak. Niekto má príznaky dramatické, iný menej výrazné. Najlepšie to dokážu odhadnúť blízki, ktorí chorého poznajú. Hlavnými kritériami neodkladnosti sú významná zmena oproti bežnému stavu, náhlosť vzniku, intenzita príznaku a ovplyvnenie základných životných funkcií,“ radí Lenka Bachratá, všeobecná lekárka zo zdravotného centra Mind&Body.
Ako by to ideálne malo na pohotovosti vyzerať?
„Keby zdravotný systém bol u nás dobre zorganizovaný, ideálne by si pacient v akútnom stave ohrozenia života volal sanitku a menej závažné prípady by riešil lekár prvého kontaktu – buď na obvodnej, alebo na pohotovostnej ambulancii LSPP. Pri neohrození života by pacient ideálne kontaktoval lekára telefonicky. Ten by zhodnotil stav a posúdil, či pacienta zavolá k sebe na prednostné vyšetrenie, alebo ho pre riziko z omeškania odkáže priamo na vyšetrenie v nemocnici, prípadne na akútne ambulantné vyšetrenie k špecialistovi. Mnohé z týchto prípadov by ale teoreticky lekár mohol zvládnuť sám: vyšetriť, urobiť prístrojovú diagnostiku, podať infúziu a predpísať liečbu na doma. Ak by sa pacient predsa len dostal na pohotovosť, hneď pri vstupe by ho na recepcii mala zaregistrovať skúsená sestra a zhodnotiť vážnosť jeho stavu, prípadne ho konzultovať s lekárom a určiť poradie dôležitosti. Najvážnejšie stavy poslať na vyšetrenie hneď, alebo ich aspoň uložiť na lôžko, pripraviť na vyšetrenie a sledovať, kým na nich bude mať lekár čas. Súčasná situácia však na pohotovostiach naozaj nie je veľmi ružová, niekedy je dokonca až hororová. Na jednej strane chodí na pohotovosť aj záplava ľudí, ktorí nepotrebujú urgentnú starostlivosť. Rovnako aj takí, ktorí nechceli alebo nemohli ísť k svojmu lekárovi v pracovnej dobe, ktorí svojho lekára ani nemajú, ktorí sa vďaka desivým informáciám z internetu boja závažného problému i pri malých ťažkostiach a najmä takí, ktorí majú problém spadajúci do akútnejšej ambulantnej starostlivosti špecialistu, ale špecialista im ponúkol termín až o dva mesiace. Na druhej strane je slovenská pohotovostná starostlivosť skutočne v dosť katastrofálnom stave. Môžu za to aj ľudia, ktorí tam pracujú, ale najmä systém, ktorý je veľmi zle zorganizovaný,“ konštatuje lekárka zo zdravotného centra Mind&Body Lenka Bachratá.
