Piatok, 20. apríl 2018. Meniny má Marcel, zajtra Ervín.

Nové fakty o najväčšej masakre v histórii Slovenska: FOTO vraždiacich beští, dožili v pokoji v zahraničí

Vápenka v Nemeckej sa stala dejiskom hrôz, za ktorými stáli Ján Ďurčanský aj Leon Bunta
Vápenka v Nemeckej sa stala dejiskom hrôz, za ktorými stáli Ján Ďurčanský aj Leon Bunta
19.01.2016 14:30

BRATISLAVA - Po potlačení Slovenského národného povstania došlo predovšetkým na území stredného Slovenska k masovým popravám, ktoré mali na svedomí príslušníci nemeckého Einsatzkommanda spolu s Pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy (POHG). Zajatých povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov, židov a iné "nepriateľské živly" zlikvidovali so súhlasom predstaviteľov Slovenského štátu. Najväčšie masakre sa odohrali v okolí Kremničky a Nemeckej, kde počas niekoľkých týždňov za brutálnych okolností zavraždili takmer dvetisíc ľudí. Osoby zodpovedné za tieto ohavné činy unikli vďaka emigrácii trestu, alebo boli odsúdené až o mnoho rokov neskôr. Tak ako gardista Leon Bunta, ktorý sa vo väzení priznal agentovi Štb k otrasným detailom.


FOTOREPORTÁŽ Koncentračný tábor v Seredi: Príbehy ľudí, ktorí prežili peklo!

Vraždenie v bývalej vápenke v Nemeckej sa uskutočnilo od 5. do 11. januára 1945. Popravy vykonávali príslušníci Einsatzkommanda 14 na čele s banskobystrickým veliteľom SS-Obersturmführerom Kurtom Deffnerom a členovia POHG z Považskej Bystrice pod velením nadzbrojníka Vojtecha Horu so svojimi zástupcami Leom Buntom a Mikulášom Spišiakom. Rozkaz na postupnú celkovú likvidáciu väzňov z Banskej Bystrice prišiel však nielen od Deffnera, ale bol schválený aj zástupcom vlády Slovenského štátu Jánom Ďurčanským a poverencom Hlinkovej gardy pre pohronskú župu Vojtechom Košovským. Odhaduje sa, že po strele do tyla skončilo v plameňoch vápennej pece okolo 900 osôb, medzi ktorými boli priami účastníci SNP, ich rodinní príslušníci (ženy aj malé deti), sympatizanti povstania či rasovo prenasledované osoby.

Výber miesta zločinu mal súvisieť s možnosťou ľahkého a bezpečného zahladzovania stôp. Popol obetí a častí kostí boli vyhodené do rieky Hron. Utajenie takéhoto rozsiahleho vraždenia, nielen v Nemeckej ale aj v Kremničke a na iných miestach, však nebolo možné a krátko po vojne sa niektorí z vinníkov dostali pred retribučné súdy, ktoré ich však buď oslobodili alebo im pridelili iba nízke tresty odňatia slobody. Až v roku 1958 došlo k začatiu veľkého procesu s viacerými členmi POHG, medzi ktorými bol už spomínaný Leon Bunta. Aby však neuviazli vyšetrovatelia na mŕtvom bode hneď na začiatku, pomohli si nasadením agenta Štb do cely obžalovaného. Ten svojím nadriadeným podával pravidelné písomné hlásenia. Tieto materiály sa dnes nachádzajú v Archíve Ústavu pamäti národa.

Proces s členmi POHG býva označovaný za politicky motivovaný.
Nové fakty o najväčšej

Otrasné detaily z Buntovej spovede agentovi "Jurajovi"

"Jednoho dňa veliteľ tejto skupiny POHG nariadil aby sa celá skupina odsťahovala do obce NEMECKÁ. Nuž teda išli. HORA potom odtiaľ odišiel a velil im BUNTA. HORA tam iba občas prišiel pozrieť ako vraj ide robota. V Nemeckej boli spolu so SD. Vedeli čo sa tam ide robiť. Vraždili tam tých ľudí, čo pochytali v Mičinnej. Vozili ich tam na autách z Bystrice. Bunta vraví, že nevie presne koľko to bolo ľudí a či to boli iba tí čo ich pochytali v Mičinnej, ale celá akcia trvala jeden celý týždeň a celý tento týždeň vo dne i v noci sa vraždilo a pálilo," opísal agent rozhovor s Buntom v hlásení zo dňa 14. januára 1958, v ktorom sa obžalovaný priznal, že prerozdeľoval funkcie, ale sám nestrieľal a iba občas zašiel pozrieť na pece. Podľa neho sa však Nemci viac-menej vraždeniu iba prizerali a celú akciu vrátane pálenia obsluhovali Slováci.

"Popol spálených obetí potom za každým s pece vymetali a hádzali do Hrona. Aby vraj nezostalo ani najmenšej stopy po ich zverstvách. Ale oni vraj nestrielali. Iba potom už nakoniec niekoľkí i strielali, ale on BUNTA vraj pri tom nebol, lebo by vraj nezniesol pohľad na to. Medzi strielajúcimi vraj boli KNÁPEK a ČUDEK, ktorých za to potom verejne pred všetkými pochválil veliteľ Nemcov. Po celej tejto akcii vraj boli všetci veľmi nervózny pretože pravda bolo to predsa len vyvraždenie niekoľkých stovák ľudí a najviac ich vraj bolelo, že vraždili i veľké množstvo malých detí," uviedol agent ďalej vo svojej správe.

Leon Bunta
Nové fakty o najväčšej

Toto však nemala byť jediná akcia Slovákov, na ktorej sa zúčastnili. Bunta sa mal priznať ešte k ďalším trom. Pri prvej sa dozvedeli, že sa v blízkosti ukrývajú partizáni a tak ich v bunkroch vyhodili do povetria. Pri druhej viezli na popravu do Nemeckej plné auto francúzskych partizánov, ktorí sa snažili utiecť, a tak ich bez výnimky všetkých postrieľali. Najhoršie však vyznieva opis štvrtej udalosti, pri ktorej jeden z partizánov prezradil Buntovi, kde sa ukrývajú jeho druhovia a gardisti sa ich rozhodli zlikvidovať.

"Boli to vraj traja švajčiarskí partizáni, jeden slovenský a tri ženy. Všetci vraj boli židia. Keďže ních i partizánov bolo práve sedem tak sa ďalej dohodli, že každý zastrelí jednoho, aby nemali žiadne výčitky. Zaviedli ich teda tam, kde boli ubytovaní oni a odtial ich mali po jednom vodiť do jednej žumpy nad ktorou ich potom i strielali a spúšťali dnu. Jedna zo žien bola mladá a pekná. Zistili teda, že by nebolo od veci ju zneužiť. Táto iniciatíva vraj vyšla od mladších ako bolo POTROK a KNÁPEK. BUNTA vraj nevie, že kto ju všetko zneužil, ale pamätá si vraj, že jeho volali tiež, ale on to odmietol, pretože mal vraj dosť iných a krajších žien. Vie vraj celkom určite, že posledný ju zneužil KNÁPEK a tento ju vraj viedol i zabiť. Keď sa KNÁPEK vrátil tak hovoril vraj BUNTOVI, že je hlúpy keď sa s ňou nechcel vyspať, pretože vraj mala peknú pučku," uzavrel spomienky na udalosť Bunta, ktorý vraj ani vtedy nestrieľal, pretože keď sa dostavil na miesto vraždenia, už boli všetci mŕtvi. Netreba hádam ani dodávať, že obete pred smrťou najprv obrali o cennosti.

Leon Bunta sa bál trestu smrti, rozprávať však neprestal

O desať dní neskôr agent v správe uviedol, že Bunta mu poskytol ďalšie detaily k zavraždeniu siedmich partizánov: "Keď prišli k miestu, tak auto zastalo asi tak uprostred na ceste medzi strážnicou a žumpou. Už cestou k miestu vyzliekli do naha jednoho chlapa z tých partizánov a toho nechali na aute a ten bol potom zavraždený ako prvý. Ostatných šiestich zobrali do strážnice, do ktorej sa vchádzalo vraj od opačnej strany než odkiaľ prišli. Partizáni celkom nič netušili a šli tam celkom kľudne. Až potom keď počuli výstrel začali sa búriť. BUNTA, ktorý bol s nimi v strážnici, musel potom držať dvere, aby mu nepoutekali. Všetci ostatní vraj boli vonku, tam kde sa popravovalo. SPIŠIAK v tom čase vraj stál pri aute a pozeral sa na celú vec. Potom ostatných po jednom vyvážali na popravište. Nakoniec ženy a tu potom vraj prišlo i k tomu znásilneniu."

Bunta sa vraj obával, že ho obesia a býval často nahnevaný na svojich kumpánov, ktorí nevedeli držať jazyk za zubami a zvaľovali vinu na neho. Inokedy zase mával skleslú náladu a premýšľal, ako by sa mohol z nepríjemnej situácie dostať. Zvyčajne však priznával, že gardisti boli mnohokrát agilnejší ako samotní Nemci a za akciu v Nemeckej dokonca všetci dostali od Košovského po 300 korún. V iný deň potom tvrdil, že to bolo až 600 korún. "Povedal mi, že to celé bolo z nariadenia slovenského štábu, ktorý vtedy v B. Bystrici tvorili LONGAUER ako veliteľ gardy, potom ĎURČANSKÝ ako akýsi poverenec a KOŠOVSKÝ ako jeho zástupca. Títo o všetkom rozhodovali a tak to bolo i s Nemeckou," píše sa v správe z 11. februára.

Vápenka v Nemeckej
Nové fakty o najväčšej

"On BUNTA sa vraj s tímito pánmi len veľmi málo stretával a schováral pretože on bol proti ním predsa len nula. Všetko teda vybehal HORA a on to potom iba rozhodoval na tvári miesta. Tak to bolo i v Nemeckej. HORA sa vraj dozvedel, že sa bude robiť Nemecká a preto si vybehal, aby sa tejto akcie zúčastnil jeho POHG. S konečnou platnosťou o tomto prípade rozhodol KOŠOVSKÝ, ktorý teda určil, aby tam išli HOROVY chlapci ako najagilnejší a veci najoddanejší," odznelo počas ďalšieho rozhovoru.

V peciach skončili Američania, Francúzi aj Slováci

Bunta zvykol svoje výpovede pred vyšetrovateľmi meniť a zatajovať svoju úlohu v masakre. Napokon sa ale agentovi priznal, že sám hodil do pece jedného francúzskeho partizána a opísal aj to, koho všetkého vtedy popravili, hoci sa pri vymenovávaní národností občas pomýlil. Na margo Slovákov z jeho úst však mali odznieť tieto slová: "Potom mi povedal, že tam boli popravení traja Švajčiari, niekoľko Srbov, a viacej Sovietských partizánov z tzv. Jegorovovho štábu. Koľko to vraj nevie. Toto boli cudzinci. BUNTA mi akoby na ospravedlnenie povedal, že čo vraj mali u nás hladať, ak vraj nemali (...), oni sa o to postarali, aby tu našli smrť. Hovoril to celkom cynicky ako opravdivý vrah. Potom mi povedal, že tí ostatní popravení to boli Slováci. Títo sa popravovali i s celými rodinami, aby nezostal ani jeden potomok, aby sa im vraj nemal kto pomstiť. Preto zavraždili i deti." Podľa informácií zverejnených Múzeom SNP išlo o Slovákov, Rusov, Francúzov, členov americkej vojenskej misie, o jednu Rumunku a 205 rasovo prenasledovaných osôb. Celkový počet obetí sa nedá presne vyčísliť.

"[...][Bunta] mi hovoril o tom, že v Nemeckej sa to robilo hlúpo, pretože celkom blízko popraviska boli chalupy a že je to temer zázrak, že sa to z tých obyvateľov nikto nedozvedel. Obyvatelia Nemeckej si vraj mysleli, že sa tam páli vápno a preto sa chodili pýtať, že kedy už bude vápno hotové a že oni im odpovedali, že aby prišli na druhý týždeň. Potom mi hovoril že mali s tým so všetkým celkove starosti, pretože boli dni, keď sa vraj dým z vápenky plazil celkom pri zemi a vtedy z neho bolo cítiť takú sladkastú nepríjemnú vôňu. Aby na to neprišli obyvatelia a ľudia čo by sa akosi tam priblížili tak dávali potom na oheň smolu, alebo vraj niečo podobného, aby to neutralizovalo ten sladkastý zápach. [...]," uviedol agent vo svojej v správe z marca a v ďalšej dodal, že Bunta vôbec neľutuje to, čo urobil, pretože to považuje za správne. Mrzí ho len, že sa vraždenie dostalo na svetlo sveta.

Čo sa stalo s vinníkmi?

Veľké ryby však utiekli do zahraničia.
Nové fakty o najväčšej

LEON BUNTA (1912 – 1958) - Zástupca veliteľa čaty POHG Považská Bystrica bol v roku 1958 odsúdený na trest smrti a popravený.

MIKULÁŠ SPIŠIAK (1912 – 1958) - Príslušník POHG Považská Bystrica bol v roku 1958 odsúdený na trest smrti a popravený.

Mikuláš Spišiak
Nové fakty o najväčšej

Trest smrti dostali aj Ján Knapek, Jozef Rojko a Ľudovít Laca. Ján Čadek a Rudolf Potrok dostali 25 rokov. Ďalší členovia boli odsúdení na 13 až 24 rokov. Veliteľ pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy, ktorý bol na čele 5. roty pri masakri v Kremničke, JOZEF NEMSILA, utiekol do Kanady.

VOJTECH HORA - Veliteľ čaty POHG Považská Bystrica emigroval do Argentíny.

VOJTECH KOŠOVSKÝ (1904 – ?) - Pôvodným povolaním učiteľ, počas prvej Slovenskej republiky gardistický dôstojník, prednosta IV. oddelenia Hlavného veliteľstva HG, v rokoch 1944 – 1945 poverenec HG pre Pohronskú župu taktiež v roku 1945 emigroval na Západ.

JÁN ĎURČANSKÝ (1902 – 1973) - Advokát, politik HSĽS. S bratom Ferdinandom vydával časopis mladoľudáckej generácie Nástup. Bol funkcionárom organizácie Orol, predsedom ŠK Bratislava, vedúcim právneho oddelenia Hlavného veliteľstva HG. Vykonával tiež funkciu predsedu bratislavskej župnej organizácie HSĽS a v rokoch 1944 – 1945 bol vládnym poverencom pre Pohronskú župu. Roku 1945 emigroval na Západ, kde sa o neho zaujímala aj americká CIA

Ján Ďurčanský a jeho život v Argentíne

Fotografia Jána Ďurčanského v spise CIA
Nové fakty o najväčšej

V archívoch argentínskej justície je uvedené, že Ján Ďurčanský prišiel do Argentíny 11. augusta 1947 z Janova na parníku María C. Preukázal sa dokladom identity číslo 23, ktorý vydal argentínsky konzulát v Janove. Do krajiny vstúpil pod vymysleným menom Jan Dubravka, s tým že o sebe tvrdil, že má maďarskú národnosť, napriek tomu že sa narodil na Slovensku.

Ďurčanský už v roku 1949 požiadal o vydanie občianskeho preukazu. Preukázal sa súdnym dokladom, v ktorom sa písalo, že z predložených listín sa zistilo, že Dubravka a Ďurčanský sú tá istá osoba. To, že sa pri príchode do krajiny preukázal falošným menom nebolo prekážkou, a tak dňa 5. septembra1951 získal občianstvo.

Podľa dokumentov bola žiadosť československého veľvyslanectva o vydanie Jána Ďurčanského, Vojtecha Horu a Jána Pekára prijatá na Riaditeľstve pre úradné záležitosti argentínskeho kancelára dňa 15.6.1958. Podľa dokumentov Ministerstva vnútra bolo o jeho vydanie požiadané na základe obvinení z vraždy s pohoršujúcimi okolnosťami, účasti na masovej vražde civilistov aj vojakov.

Hlavný inšpektor Néstor Videla informoval šéfa oddelenia pre zločin o žiadosti o vydanie Ďurčanského v roku 1960. Upovedomil ho tiež, že Ďurčanský pracuje v tom čase na riaditeľstve pre migráciu. Nastúpil sem koncom 40. rokov a získal pozíciu riaditeľa kancelárie pre úradné dokumenty. Súd, ktorý prejednával jeho prípad, napokon rozhodol tejto žiadosti nevyhovieť. Rovnako ako aj v prípade Vojtecha Horu, kedy sa odvolával na to, že už uplynula 15-ročná premlčacia lehota.

Ján Ďurčanský býval v tomto činžiaku v Buenos Aires.
Nové fakty o najväčšej

Kontroverznou postavou slovenských dejín je aj Jánov brat Ferdinand, ktorý bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti ako vojnový zločinec. V rokoch 1938 – 1939 bol ministrom spravodlivosti, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, neskôr verejných prác a dopravy v slovenskej autonómnej vláde. V rokoch 1939 až 1940 bol súčasne ministrom zahraničia aj ministrom vnútra. Po antisemitských vystúpeniach sa v roku 1939 stal členom „Komisie pre riešenie židovskej otázky na Slovensku“. Vystupoval ako germanofil a presadzoval spoluprácu s nacistickým Nemeckom. Napriek tomu mu v rodnom Rajci postavili v roku 2011 bustu.

Aktivisti obalili bustu v roku 2011 toaletným papierom.
Nové fakty o najväčšej

Na čo slúžili Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy?

Tieto špeciálne ozbrojené jednotky vznikli v rámci Hlinkovej gardy krátko po vypuknutí SNP, aby bojovali proti povstalcom a partizánom. Išlo o najradikálnejšie sily, ktoré úzko spolupracovali s nemeckou bezpečnosťou, či už to s políciou SIPO, službou SD, Heimatschutzom, Einsatzkommandom a pod. Členovia POHG mali počas svojej činnosti zavraždiť okolo 4 000 ľudí a spolupracovali aj na deportáciách do koncentračných táborov. Najznámejšie masakre sa odohrali v okolí Kremničky a Nemeckej, ale zúčastnili sa aj na trestných výpravách proti civilnému obyvateľstvu v obciach Smrečany, Plešivá, Magále a v ďalších. Hlavný náčelník štábu Hlinkovej gardy Otomar Kubala, ktorý dal rozkaz na vybudovanie POHG, bol v roku 1946 odsúdený na trest smrti za zločiny proti ľudskosti a popravený zastrelením.

Represálie sa odohrávali po celom Slovensku

Múzeum SNP na svojej stránke uvádza, že na Slovensku bolo umučených a zavraždených 5 304 vlastencov, antifašistov a rasovo prenasledovaných, ktorí po vojne boli exhumovaní v 211 hromadných hroboch. Z toho na území južného Slovenska okupovanom horthyovským Maďarskom to bolo 832 osôb v 42 hromadných hroboch. Viac ako 95 obcí, osád a samôt na Slovensku bolo vypálených. Najväčší masový hrob na západnom Slovensku bol nájdený v lokalite Brezina pri Trenčíne, na strednom Slovensku v Dolnom Turčeku a na východe republiky v Tokajíku.

Zdroje použité v článku:

HRUBOŇ, Anton: Nové zistenia o represáliách POHG a Einsatzkommanda 14 v Nemeckej v správach agenta Štb

www.kalligram.eu

www.argentina-rree.com

www.muzeumsnp.sk


Galéria

Nástroje k článku



ZDROJ: vrr, sz
FOTO: ÚPN, CIA, Pravda

Nahlásiť chybu

Tagy

Najčítanejšie články