Sobota, 1. október 2016. Meniny má Arnold, zajtra Levoslav.

Miro Žbirka: Mám talentované deti

Miro Žbirka
Miro Žbirka
05.02.2005 14:00

Mira Žbirku poznajú všetci. Na svojom konte má veľa albumov a piesní. Vďaka poslednému cédečku Live poznáme aj jeho dcéru Lindu a syna Davida. Linda si s ním zaspievala duet a David ho sprevádzal na bicích. Manželka Katarína môže byť právom pyšná na svoju rodinu.


Ste rád, keď môžete byť celá rodina spolu?

– Určite.

Ako ste vyberali mená pre svoje deti? Niečo vás inšpirovalo?

– Musím si zodpovedne spomenúť, ako to bolo. Na to by som potreboval Katku. Ale spomínam si, že sme sa zhodli.

Vedia vaše deti dobre po slovensky?

– Linda so mnou naspievala pesničku Lásky bezbranných. Spievala ju so mnou na koncerte v Bratislave a jej slovenčina je v pohode. S Katkou hovorím po slovensky, s deťmi po česky. Pod kožu sa im slovenčina dostáva podvedome. Ja by som tiež dokázal hovoriť po česky, snažil by som sa vyslovovať "ř" a bolo by to v poriadku, ale som si istý, že by som povedal slovo, ktoré neexistuje. Niekedy to je u nás komické. Hovorím s deťmi po česky a naraz sa z kuchyne ozve: Toto slovo v češtine neexistuje!

Na albume Live, ktorý mal nedávno krst, hrá syn David na bicích a dcéra Linda spieva. Ako viete, že majú naozaj talent?

– Na albume je vlastne dôkaz. Nepredstavujem si však, že by robili kariéru v šoubiznise. Moje deti sú rozdielne. David chcel hrať. Ráno pred koncertom v Lucerne si zbalil ruksak. Trčali z neho paličky a pripravil si oblečenie. Doma hrá na bubnoch, ale so skupinou nikdy nehral. Má rád rockové skladby, tak sme sa zhodli na piesni Cesta zakázanou rýchlosťou a na koncerte to "odpálil". Linda je iný prípad. Doma som nahrával pieseň Lásky bezbranných. Premýšľal som, ako si budem robiť druhý hlas, a napadlo mi, že by mohla spievať ona. Nahrali sme to. Keď som si to potom púšťal v aute, bolo to super. Nemá ambície sa presadzovať, takže spieva úprimne. To sa mi na tom páčilo, a preto som to tam nechal. Myslím, že by ani nechcela byť speváčkou. Davida si však v hudobnej skupine dokážem predstaviť. Naše deti majú rovnakú výchovu, ale každé je celkom iné.

Na krst ste pozvali aj Davidových a Lindiných spolužiakov. Nemáte strach, že im budú závidieť?

– To asi zapríčinila Linda. Bolo to na odplatu za to, že ona bola niekomu na narodeninách. Som optimista a dúfam, že nejaké veľké závidenie sa nekoná.

Vaše deti navštevujú Školu hrou. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento typ vyučovania?

– Najmä kvôli Linde. Som rád, že sme nezaváhali. Chodila do klasickej škôlky a potom do škôlky orientovanej na angličtinu. V tej klasickej ju stresovala disciplína. A to by ju čakalo aj v škole. V Škole hrou je osobitejší prístup k deťom. Presadzujú sa tam novátorské prístupy. Keby som bol malý chlapec, chodil by som do takej školy rád. Chodil som do školy s nápisom Lenin žije a musel som mať ruky za chrbtom. To moje deti našťastie nezažívajú.

Myslíte si, že vaši potomkovia to majú ťažšie alebo, naopak, ľahšie?

– Neriešim to. Myslím si, že to majú rovnaké ako potomkovia kohokoľvek iného. Nestretávam sa s tým, že by prišli domov a povedali, že majú nejaký problém kvôli mne. Možno je to aj ústretovou atmosférou v škole.

Poslali by ste svoje deti do Superstar?

– Tak na to mám jednoznačnú odpoveď. Nie! Domnievam sa, že mladí ľudia tam musia podstúpiť veľmi veľa ťažkých situácií, aby sa presadili. V priamom prenose si z nich robia srandu, keď sa im nedarí, a vystavujú sa takým situáciám, ktoré by nezvládli ani profesionáli. Postavia sa pred porotu, ktorá ich pre zvýšenie sledovanosti zosmiešňuje. Ja by som vám tu tiež, len tak bez sprievodu, nezaspieval nejakú pesničku na sto percent.

Je vám smutno za Slovenskom?

– Ani nie. Jazdím sem dosť často. Aj vzdialenosť psychologicky vnímam inak. Meriam ju na cédečká. Púšťam si tie, ktoré som si nestihol prehrať doma. Nie je to pre mňa strata času.

Už sa našiel v Čechách niekto, kto začal vyrábať vašu obľúbenú pochúťku – tresku v majonéze?

– Zaujímavé, ale nie. Treska sa dá zohnať len v Bratislave. V Čechách tento druh šalátu nikto nerobí.

Ako vás osobne zasiahla tragédia Tatier?

– Myslím, že to zasiahlo každého. Mňa veľmi. Posledné štyri roky som v Tatrách trávil každý Silvester. Je hrozné, keď si človek uvedomí, že stromy rastú 70 rokov. Nedá sa to vyriešiť hneď. Už vidím tých dravcov, ktorí tam budú chcieť stavať hotely a skokanské mostíky. Bude to boj medzi nimi a ochranármi.

Čo fanúšičky? Ako vás kontaktujú?

– Najnovšie cez internet, teda cez moje webové stránky. Je to elektronický a jednoduchý kontakt.

Akej vekovej skupiny sú vaše fanúšičky?

– Pesničky Čo bolí, to prebolí a Miliónkrát zaujali skôr mladšie generácie. Ale Atlantídu poznajú staršie generácie. A na koncerte sa stretnú. Je to od 16 do 55 rokov.

Ako vznikla pesnička Čo bolí, to prebolí? Ja pri nej vždy plačem.

– Ja by som taký text nikdy nenapísal. Asi by som k tej melódii hľadal iné slová. S textárom Kamilom Peterajom sme spolupracovali už pred rokmi, napríklad na textoch k pesničkám Atlantída a Biely kvet. Keď som mu pesničku dával otextovať, vedel som len, že to bude duet. Zaujímavé je, že ho ako Slováka napadol česko-slovenský duet.

Ako reagujú vaše deti, keď s nimi idete do kina a niekto na vás začne pokrikovať?

– Moje deti ma berú najmä ako otca. Predtým to vôbec neriešili, teraz už sú staršie a dokážu si to vysvetliť. Už vedia, že si ľudia chodia jednoducho po podpisy.


Galéria


Nástroje k článku


ZDROJ: Nový Čas pre ženy

Nahlásiť chybu

Najčítanejšie články