Zdena Studenková: Žena, ktorá všetko stíha

Hrá v divadle, účinkuje v televízii, napísala knihu... Vychovala dcéru, ktorá jej s láskavým humorom zvykne hovorievať: Mama, ty si ako Mochovce! Zdena Studenková má proste čas na všetko, na čo ho chce mať. Aj na to, aby si vychutnala Vianoce bez zbytočného stresu.

Poznám ľudí, a nie je ich málo, ktorí tvrdia, že Vianoce by vôbec nemuseli byť, lebo ich pracovne zaťažujú, finančne vyšťavujú, duševne frustujú...
- Mám rada Vianoce a všetko, čo k nim patrí. Páči sa mi, keď je všetko vyzdobené. Dekorácie navodzujú príjemnú vianočnú atmosféru, bez nich to nie je ono. Forma je dôležitá. Tak ako chcem, aby ľudia chodili do divadla slušne oblečení – a nechcem až tak veľa –, chcem, aby aj na sviatky bolo všetko tak, ako má byť.

Väčšinou sa ženy sťažujú, že nič nestíhajú, najmä pred Vianocami, a všetko robia na poslednú chvíľu...
- Ja mám čas na všetko, na čo ho chcem mať. Hovoriť – nemám čas, nestíham, je len alibistická výhovorka. Mám nakúpené darčeky už v novembri, pretože neznášam predvianočný zhon. A nechápem, keď niekto tri dni pred Vianocami povie, že sa ide zblázniť. Ja už aj na Štedrý večer neviem, čo by som od nudy robila. Od radosti sa neviem dočkať, kedy už konečne bude tá večera. Domnievam sa, že všetko je otázka rozdelenia si práce. A dnes sa ľudia tvária, že sú stále neuveriteľne systematicky pracovití, na všetko majú počítače, no pritom si nevedia zadeliť obyčajné veci, ktoré by im, navyše, mali robiť radosť. Tomu jednoducho nerozumiem.

Nuž, mne sa to zatiaľ darí, myslím zadeľovať a stíhať. Súčasne si však kladiem otázku, či je múdre, keď žena ukazuje okoliu, že všetko zvládne a pomerne v pohode. Či by nebolo lepšie robiť trošku drahoty, dávať najavo, koľko ma to stojí námahy...
- Ibaže komu to mám dávať najavo?! Som proste taká. Moja rodina ma pozná ako ženu, ktorá všetko stíha. Ako hovorieva moja dcéra: Mama, ty si ako Mochovce. Jednoducho, mám taký naturel a pred ľuďmi, ktorí ma poznajú, by som sa zbytočne tvárila, že nestíham, že som na smrť vyčerpaná... A čo sa ostatných týka, v podstate mi je jedno, čo si kto o mne myslí. Ak má niekto predstavu, že herečka leží každý deň na masáži a má doma slúžky...

Vy ich nemáte?
- Ukážte mi takú herečku, ktorá na Slovensku slúžku má. Sú podnikateľky, ktoré majú slúžky, ale herečky? Takú nepoznám! My sme, bohužiaľ, iná sociálna vrstva.

Na vlastnú útechu môžem povedať, že som rada, že ste tiež taká vrstva, ktorá si robí všetko sama. Vychovali ste aj dcéru v tomto tradične slovenskom pracovitom duchu?
- Moja dcéra je dospelý, všestranný a samostatný človek. Vie variť, piecť, vie sa o všetko postarať, no je, pochopiteľne, z iného cesta. Rada si aj poleňoší, rada si vyloží nohy a dlhé hodiny číta, ale ak treba, dokáže všetko. A je to zamestnaný človek, ktorý už vie, čo je život.

Čomu, podľa vás, vďačíte za to, že ste žena, ktorá bez problémov všetko stíha?
- Istej vnútornej dispozícii a určite aj výchove. Tak ma vychovali a týmto smerom som viedla aj dcéru. Myslím si totiž, že je veľmi nesprávne, ak sa dnes mamičky tvária, že ich deti sú chúďatká, ktoré majú veľa povinností, lebo chodia do školy, takže ich nemožno ničím zaťažovať a od všetkého ich treba odbremeniť. Výsledok? Bezradné dievčatá, ktoré si z ničím nevedia dať rady a klamlivo sa utešujú, že keď sa vydajú, všetko sa naučia. Ibaže to je už príliš neskoro. Ak má žena stíhať domácnosť, varenie aj deti bez toho, aby bola na to pripravená, zažíva neuveriteľný stres, napätie a v konečnom dôsledku získa k všetkému, čo s domácnosťou súvisí, averziu. Ak človek chce žiť, musí sa sám o seba postarať. Keď sa niekto nenarodí v Buckinghamskom paláci, mal byť mať nejaký praktický základ, aby sa dokázal životom normálne prebojovať.

A čo takto spoľahnúť sa na chlapa? Vy ste si nikdy v živote nepovedali, však sa o mňa nejaký chlap postará?
- Som presne ten typ, ktorý sa nikdy v živote nespoliehal na muža. Ani čo sa týka financií, ani pomoci v domácnosti. Asi to tak má byť: ženy, ktoré dokážu všetko urobiť, si vyberú chlapa, ktorý sa nestará. A také, ktoré rady zo seba robia bezradné osôbky, ktoré nevládzu, nestíhajú, tie vždy majú chlapov, ktorí robia všetko za nich. Asi je to tak v živote prirodzene zariadené.

Nie je vám to niekedy ľúto? Nepokladáte to za nespravodlivé?
- Poviem vám pravdu, niekedy sa na takéto partnerské kombinácie pozerám so závisťou. Zuzka Kocúriková sa ma občas pýta: Zdena, ako by to vyzeralo vo vašej domácnosti, keby si ty bola manželkou môjho muža?" Režisér Peter Mikulík, jej manžel, robí všetko, čo sa týka kuchyne, pripraví, navarí. Nuž neviem, ako by sme vyzerali, asi by sme sa v tej kuchyni pobili. Takže asi je to dobre zariadené. Málokedy sa stretnú dvaja, čo chcú robiť to isté.

Ste známa ako výborná kuchárka, čo ste dokázali aj svojou knihou. Ste však aj nadšená aktívna vyznávačka pohybu. Pre ženu vo vašej profesii to zrejme bude nielen najlepšia, ale aj nevyhnutná kombinácia?
- Pohyb je pre mňa naozaj veľmi dôležitý. Väčšina ľudí viac energie príjme, ako vydá, ale ja mám zatiaľ, vzhľadom na predstavenia, ktoré robím, veľký výdaj energie a nemusím si jedlo odopierať. Ak nie som mimo Bratislavy, varím a stravujem sa doma. Má to svoje výhody: viem, čo zjem, a nemusím sa napchávať majonézovými šalátmi v bufetoch. Viem si regulovať stravu do takej miery, aby som nepribrala.

Patríte k herečkám, ktoré sa určite nemusia sťažovať na nedostatok príležitostí aj mimo divadla. Ste žiadaná, ste, ako sa vraví, ,,v kurze", čo zrejme herečke musí prinášať spokojnosť.
- Iste, na jednej strane je úžasné, keď človek má veľa práce, no niekedy už mám pocit, že je toho na mňa priveľa. Denne som 10 až 12 hodín v práci a občas by som potrebovala oddych. Lenže naša práca sa príliš regulovať nedá. Keď ste, v istom zmysle, v kurze, musíte sa zúčastňovať na všetkom, čo s tým súvisí. Jedno sa nabaľuje na druhé. Na druhej strane, v profesii zvanej herectvo si neviem predstaviť nič smutnejšie, ako byť piate koleso na voze. Stáť bokom a v duchu si hovoriť: Prečo to nehrám ja, prečo ma nikam nevolajú? Radšej byť preťažený, ako odstrčený. Zlatá stredná cesta zrejme ani neexistuje. V tom, čo sa dnes tvári ako šoubiznis, to inak ani nejde.

Predpokladalo by sa, že za tie roky na hereckom výslní ste už dostatočne ostrieľaná, aby vás niečo zmietlo. Predsa len, doba sa zmenila, pritvrdila. Súkromie známych ľudí, aj vaše, sa prepiera na verejnosti. Znášate to dobre?
- Nie, neznášam to dobre. Nie je to o tom, že by človek bol viac v pozornosti, je to o tom, že sa stráca úcta k človeku. Už len titulok Studenková... Aká som ja pre niekoho Studenková?! Keby som inú profesiu robila na takej úrovni, ako robím herectvo, bola by som madam, pani. Vládne tu nejaká zvláštna klíma, ľudia veľmi povrchne vnímajú informácie. Často im stačí titulok a článok už ani nečítajú. Titulok určí klebetu, ktorá funguje ako pravda.

Pokúšate sa klebety vyvracať? Je niečo, o čom by ste chceli povedať: Takto to nebolo, taká je pravda!
- Zbytočne, každá kauza trvá tri dni.

Nechytá vás kríza stredného veku? Neprichytíte sa pri povzdychoch: Bolo to krásne, ale už to nie je ono?
- No, preboha, to by bola katastrofa! Veď to už by bolo sumarizovanie môjho života a to určite nechcem. Každý vek, každé obdobie má nejaký význam. Všetko, čo človeka postretne, ho vnútorne obohacuje. Nie je to iba fráza. No a ak je človek umelec, za čo sa považujem, dá sa z tohto čerpať, či už je skúsenosť dobrá, alebo zlá.

Už ste si v živote splnili všetko, čo ste chceli, alebo ste si nikdy ani žiadne ciele nedávali?
- Nikdy nemám cieľ typu – chcem hrať takú a takú rolu, ale mám určité ciele. Chcela by som ešte spraviť nejaký film, ešte by som chcela zabezpečiť bývanie pre dcéru, aby sa mohla stať nezávislou ženou a nemusela hľadať provizórne riešenia. Podarilo sa mi dať jej dobré vzdelanie, vychovala som z nej dobrého človeka a snažím sa, pokiaľ je to ešte v mojich silách, pomôcť jej naštartovať správnym smerom.

Vy fakt vôbec nie ste sebecká? Nevravíte si: Dcéra je mladá, všetko má pred sebou. Ten, kto si má ešte dožičiť, som predsa ja!
- Nie. Slogan znie, musíme si pomáhať, a komu, ak nie najbližším?! Egoizmus v štýle – ja si chcem užiť, je mi veľmi vzdialený.