HANOJ/PRAHA - Vietnamská vojna sa rozhorela po prestrelke medzi americkým torpédoborcom Maddox a severovietnamskými člnmi v auguste 1964 v Tonkinskom zálive. Psychologickým zlomom vojny sa stala ofenzíva Tet, ktorú viedli severovietnamské komunistické sily proti americkej a juhovietnamskej armáde. V samotnej ofenzíve, ktorá sa začala pred 50 rokmi, 31. januára 1968, síce komunistickí bojovníci utrpeli drvivý debakel, zároveň ale znamenala začiatok americkej porážky vo Vietname.
VIDEO Ikona USA vo vojne vo Vietname: Tento stroj zmenil dovtedajšie vedenie vojny
Vojna v Indočíne vypukla po tom, čo komunistický vodca Ho Či Min vyhlásil v septembri 1945 nezávislosť Vietnamu na Francúzsku, a bývalá koloniálna veľmoc v nej utrpela ťažkú porážku. Ženevská konferencia rozdelila v roku 1954 Vietnam na dva nezávislé štáty. Boje medzi severovietnamským komunistickým a juhovietnamským proamerickým režimom ale pokračovali, na juhu sa do nich zapojili partizáni komunistického Viet congu. USA v mene zatláčania komunizmu stupňovali podporu Južného Vietnamu a stále hlbšie sa zarývali do konfliktu. Takzvaný Tonkinský incident začal otvorenú vojnu, v ktorej až okolo pol milióna amerických vojakov v pozemných a leteckých silách viedlo hon na partizánov na Juhu a bombardovalo Severný Vietnam.
O chystanej veľkej ofenzíve Severovietnamskej ľudovej armády (VLA) a Národného frontu oslobodenia Južného Vietnamu (Viet cong) bolo americké velenie informované od tajných služieb, varovanie ale nebralo vážne. Predohrou ofenzívy bola bitka o základňu americkej námornej pechoty v Khe Sahn, ktorá sa nachádzala pri demilitarizovanej zóne medzi Južným a Severným Vietnamom. Generál Vo Nguyen Giap chcel týmto útokom odlákať pozornosť Američanov pred samotnou ofenzívou, čo sa mu podarilo. Aj americký veliteľ William Westmoreland sa podľa niektorých vojenských historikov domnieval, že hlavným cieľom komunistických síl je Khe Sahn.
Prvá fáza ofenzívy Tet sa začala 30. januára 1968 v málo osídlených oblastiach Centrálnej vysočiny a na pobreží a nasledujúce dni prepukla už v plnej sile. Komunistické sily začali útok na významné mestá v Južnom Vietname. Podľa historikov komunistické jednotky zasiahli 36 zo 40 hlavných miest provincií, päť najväčších miest južného Vietnamu a približne 64 okresných miest a rad dedín. Rozsah, prudkosť a dobrá organizácia útokov americkú aj juhovietnamskú armádu zaskočili.
Hanoj zapojil do útoku 80-tisíc vojakov väčšinou lokálnych jednotiek a členov regulárnej VLA nechala stiahnuť do demilitarizovanej zóny pre prípad nepriaznivého vývoja vojny. Komunistickým silám v počiatku nahrávala nepripravenosť juhovietnamskej armády, pretože po celom Južnom Vietname, s výnimkou Khe Sanhu, začalo platiť koncom januára 1968 prímerie.
Hlavnými cieľmi ofenzívy bola juhovietnamská metropola Saigon a bývalé kráľovské mesto Hue. Cena za víťazstvo Američanov v Hue bola vysoká. Príslušníci Viet congu nemilosrdne povraždili asi 3000 obyvateľov, ktorých považovali za kolaborantov, ďalšie tisíce zahynuli počas prudkých bojov. V Saigone sa ofenzíva začala sériou samovražedných útokov a útočníkom sa podarilo na čas preniknúť aj na americkú ambasádu, vzápätí ale boli odrazení.
Američanom a juhovietnamských silám sa podarilo čoskoro ofenzívu zastaviť. Hlavná časť bojov skončila už v marci, niekde sa bojovalo až do septembra. Komunisti utrpeli drvivú porážku. Podľa autorov publikácie Dejiny Vietnamu prišiel Viet cong a VLA o 40-tisíc mužov v porovnaní s 1100 padlými Američanmi a 2300 zabitými vojakmi juhovietnamskej armády. V roku 1968 USA zaznamenali vôbec najväčšie straty zo všetkých vojnových rokov.
Komunisti ale zaznamenali dôležité víťazstvo na psychologickom poli. Americká verejnosť zrazu bola v šoku. Po uisťovaní o tom, že sa vojna chýli ku koncu, zrazu mohla na vlastné oči na televíznych obrazovkách vidieť, že situácia aj napriek prítomnosti pol milióna vojakov nie je taká ružová. Verejnosť navyše bola pobúrená krutosťami vojny.
Symbolom zverstiev sa stala Pulitzerovou cenou ohodnotená fotografia Eddieho Adamsa z druhého dňa ofenzívy, ktorá ukázala popravu väzňa Viet congu generálom Nguyen Ngoc Loanom v uliciach Saigonu. Ďalším symbolom vojnových útrap bol masaker vo vietnamskej dedine My Lai, kde v marci 1968 príslušníci americkej námornej pechoty vyvraždili okolo 500 neozbrojených dedinčanov vrátane 170 detí.
Johnson v marci 1968 nariadil zastaviť bombardovanie severného Vietnamu a oznámil, že už nemieni kandidovať na prezidenta. Generál Westmoreland v pamätiach neskôr Johnsona kritizoval. USA podľa neho mohli vo vojne zvíťaziť, keby prezident vtedy nepočúval zlých politických poradcov a pristúpil na jeho návrhy o navýšení amerických vojakov o 200-tisíc mužov.
Po nástupe Richarda Nixona do úradu amerického prezidenta začiatkom roka 1969 sa americká stratégia výrazne zmenila. Do bojov sa miesto Američanov mali viac zapojiť samotní Vietnamci, začala takzvaná "vietnamizácia" vojny. Dohodu o ukončení vojny a obnovení mieru podpísali zástupcovia USA, severovietnamskí a juhovietnamskí politici až v januári 1973 v Paríži.
Posledné americké bojové jednotky opustili Vietnam koncom marca 1973 a potom už bol osud Saigonu v rukách domácich politikov. Američania síce sľubovali, že odpovedia "všetkou silou" na akékoľvek porušenie dohody komunistami, nakoniec ale rúcajúcemu sa juhovietnamskému režimu na jar 1975 na pomoc neprišli. Vojna vo Vietname si podľa odhadov vyžiadala v rokoch 1954 až 1975 životy dvoch miliónov vietnamských civilistov. Vo Vietname padlo 58-tisíc Američanov a ďalších 300-tisíc utrpelo zranenia.
