PRAHA - Mestečko Terezín bolo pôvodne založené ako baroková pevnosť na konci 18. storočia a bolo pomenované na počesť Márie Terézie. V októbri 1941 ale zastupujúci ríšsky protektor Reinhard Heydrich rozhodol o zriadení zberného tábora pre protektorátnych Židov v Terezíne a pred 75 rokmi, 16. februára 1942, sa začalo hrozné poslanie Terezína napĺňať naplno. Mestská obec bola úradne rozpustená a stala sa uzavretým židovským sídliskom. Židovským getom v Terezíne prešlo 155 000 Židov z českých krajín a ďalších krajín Európy, z ktorých na 118 000 zahynulo.
Prvý transport do Terezína prišiel z Prahy 24. novembra 1941. Bolo v ňom 342 mladých mužov, ktorých úlohou bolo pripraviť objekty v meste pre príchod ďalších transportov, ktoré začali do vznikajúceho geta prúdiť od 30. novembra 1941. Na konferencii vo Wannsee v januári 1942 nacisti rozhodli do Terezína deportovať najmä starých Židov aj z ďalších krajín Európy. Prvé transporty na východ (do Rigy) odtiaľ odišli v januári 1942; posledný z celkovo 63 transportov odišiel v októbri 1944. Polovica transportov vypravených z geta mala jediný cieľ určenia - Osvienčim II-Brezinka (Birkenau).
Vyhubenie Židov spečatili nacisti za 90 minút: To ešte história nezažila
Potom sa tábor začal ešte plniť príslušníkmi tzv. Evakuačných transportov, ktorré z rôznych koncentračných táborov privážali židovských a nežidovských väzňov, a členov zmiešaných manželstiev či takzvaných židovských miešancov. Celkovo terezínskym getom prešlo asi 155-tisíc mužov, žien a detí, z toho asi 75-tisíc z Čiech a Moravy, okolo 40-tisíc z Nemecka, 15-tisíc z Rakúska a ďalší zo Slovenska, Maďarska, Holandska, Dánska a iných krajín. Transportami odišlo viac ako 87-tisíc ľudí - z nich sa dočkalo oslobodenia 3800.
Ak pred druhou svetovou vojnou v Terezíne žilo 3500 obyvateľov a rovnaký počet vojakov, počas vojny sa v niektorých chvíľach tiesnilo v biednych podmienkach takmer 60-tisíc ľudí. Preplnenosti zodpovedali aj veľmi zlé hygienické, ubytovacie, stravovacie a iné podmienky, ktoré mali za následok vysokú úmrtnosť v gete. Priamo v Terezíne zomrelo 35-tisíc ľudí.
Nacisti taktiež väznili a popravovali svojich odporcov v policajnej väznici gestapa v Malej pevnosti a aj bilancia tohto miesta vzdialeného kilometer od Terezína je tragická. Za päť rokov prešlo bránou pevnosti 32-tisíc ľudí, z ktorých tu zahynulo 2600 ľudí. Ďalšie tisíce zahynuli po deportácii z Terezína. Ľudia zaraďovaní do transportov do Terezína dostávali predvolania a zhromažďovali sa na určených miestach vo väčších českých mestách. Predtým museli odovzdať všetok majetok a ponechať si maximálne 50 kilogramov batožiny. Spočiatku prichádzali vlakové transporty na stanicu do 2,5 kilometra vzdialených Bohušovíc nad Ohří, od júna 1943 bol tábor spojený s Bohušovicami železničnou vlečkou.
Getu velila nacistická komandatúra, ktorá odovzdávala príkazy Židovskej rade starších, ktorá sa starala o vnútorný chod tábora. Napriek ťažkostiam sa rade podarilo aspoň čiastočne zorganizovať zdravotnú a sociálnu starostlivosť, vyučovanie či bohoslužby. Kultúrna činnosť v gete, sčasti tajná, dodnes predstavuje fenomén, ktorý nemá obdobu. Možnosť "samosprávy", ako aj fakt, že Terezín nebol vyhladzovacím táborom, však nacisti využili najmä koncom vojny na ich neslávne známu propagandu.
"Povedzme, že náš úžas bol obrovský, keď sme v gete našli mesto, ktoré žije takmer normálnym životom. Toto židovské mesto je skutočne udivujúce." Tieto slová boli časťou pochvalnej správy delegáta Červeného kríža Mauria Rossela po prehliadke Terezína v júni 1944. Jej vrcholom bolo uvedenie opery Brundibár skladateľa Hansa Krásy, ktorú najviac preslávilo jej naštudovanie po jeho deportácii do Terezína s väznenými deťmi. Brundibár sa v gete hral viac než 50-krát a bohužiaľ po väčšine deťoch ostali len smutné kresby a básničky. Vtedy jedenásťročná Anna Hanusová neskôr spomínala: "Na všetko skočili a nepochopili ani text, ktorý znel v jednej kaviarni: Pre teba som sa urobila peknou."
Začiatkom mája 1945 prevzal správu nad táborom Červený kríž, 8. mája ho ako posledný koncentračný tábor oslobodili sovietske vojská. Ľudia tu umierali ešte do polovice mája, pretože väzni z iných táborov sem zavliekli týfus. Geto, ktorému velili postupne Siegfried Seidl, Anton Burger a Karl Rahm (len prvý a tretí boli po vojne odsúdení), prešli napríklad spisovatelia Karel Poláček, Arnošť Lustig či Ivan Klíma, režisér Dušan Klein. V gete zomreli napríklad podnikateľ Emil Kolben. Narodil sa tu slovenský politológ Fedor Gál.
