NORIMBERG/PRAHA - Nacistický režim spôsobil za svojho dvanásťročného trvania utrpenie a smrť desiatkam miliónov ľudí. Víťazné mocnosti sa už za vojny rozhodli hrozné skutky nacistov odhaliť a potrestať. V auguste 1945 mocnosti na Postupimskej konferencii podpísali štatút medzinárodného súdu a "dohodu o stíhaní hlavných vojnových zločincov európskej Osi". Vo svojej dobe bezprecedentné súdne konanie, pri ktorom sa svetová verejnosť prvýkrát dozvedela o obludných rozmeroch nacistických zverstiev, začalo v Norimbergu v novembri 1945 a trvalo takmer rok. Pred 70 rokmi, 1. októbra 1946, norimberský tribunál vyniesol rozsudky.
Definitívny koniec najkrvavejšej vojny v dejinách: Pred 70 rokmi potvrdilo Japonsko porážku
Na lavici obžalovaných v norimberskom procese sedelo 22 nacistických funkcionárov - o dvoch menej, ako bolo obžalovaných. Vodca Nemeckej pracovnej fronty Robert Ley spáchal samovraždu pred začiatkom hlavného pojednávania a v neprítomnosti bol súdený osobný tajomník nacistického vodcu Adolfa Hitlera Martin Bormann, po ktorom sa pátralo až do roku 1972, kedy sa našla jeho mŕtvola v Berlíne, kde spáchal samovraždu už v máji 1945.
Proces skončil 12 rozsudkami smrti a siedmimi trestami odňatia slobody (z toho tromi doživotnými). Rozsudok smrti si vypočuli napríklad ríšsky protektor Čiech a Moravy Wilhelm Frick, minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop či ríšsky maršal Hermann Göring, ktorý pár hodín pred popravou, ktorá sa konala 16. októbra 1946, spáchal samovraždu. Doživotie dostal napríklad Hitlerov zástupca Rudolf Hess, ktorý v roku 1987 spáchal v 93 rokoch samovraždu v spojeneckom väzení Spandau v Berlíne.
Traja obžalovaní boli zbavení obžaloby - bankár Hjalmar Schacht, diplomat Franz von Papen a novinár a funkcionár na ministerstve propagandy Hans Fritzsche. Za zločinecké boli vyhlásené štyri organizácie: riadiace grémium politických vodcov NSDAP, SS, gestapo a SD (bezpečnostná služba).
Súd bol občas označovaný ako "súd víťazov" nad porazenými, lebo sudcov vymenovali Sovietsky zväz, USA, Británia a Francúzsko. Kritizovaný bol proces aj pre retroaktivitu, pretože súdil niektoré činy, ktoré v čase spáchania ešte neboli podľa práva trestné. Právnym základom bola totiž takzvaná Londýnska charta, podpísaná začiatkom augusta 1945.
Proces si vyslúžil aj kritiku. Kontroverznými osobami na strane sudcov sa neskôr ukázali byť sovietsky sudca Iona Nikitčenko, ktorý sa v rokoch 1936-1938 podieľal na stalinských procesoch, a hlavný sovietsky žalobca Roman Rudenko, ktorý sa aktívne zúčastnil vraždenia v prípade Katyň. Tento masaker poľských dôstojníkov z roku 1940 sa na programe rokovania v Norimbergu tiež objavil, tribunál sa ale uspokojil sa sovietskou správou z roku 1944, podľa ktorej tieto vraždy spáchali Nemci.
Pred norimberským tribunálom sa prednieslo niekoľko desiatok tisíc svedectiev, z ktorých ale len minimum tvorili výpovede prítomných svedkov. V súdnej sieni sa premietli aj obrazy hrôzy natočené spojeneckými vojakmi pri oslobodzovaní koncentračných táborov, ale napríklad aj nacistická propagandistická snímka Leni Riefenstahlovej Triumf vôle či filmy zachytávajúce proces s účastníkmi atentátu na Hitlera v júli 1944.
V rokoch 1946 až 1949 nasledovalo 12 menších norimberských procesov s vedúcimi armádnymi predstaviteľmi, lekármi či priemyselníkmi. Neskôr sa v Nemecku uskutočnila séria ďalších procesov s vojnovými zločincami, z tých väčších bol veľmi sledovaný najmä proces s príslušníkmi táborového personálu z Osvienčimu, konaný vo Frankfurte nad Mohanom v rokoch 1963-1965.
Norimberský proces ovplyvnil tiež medzinárodné trestné právo. Jeho závery prispeli okrem iného k vytvoreniu a prijatiu Medzinárodnej konvencie o genocíde (1948), Dohovoru o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti (1968) či štyroch Ženevských dohovorov na ochranu obetí vojny (1949).
Ďalší obdobný tribunál sa konal v Tokiu. Ten vyniesol rozsudky nad 25 čelnými predstaviteľmi armády a politického života Japonska. Tokijský proces, v ktorom sa Američanom v spolupráci s japonským dvorom podarilo uchrániť cisára Hirohita od súdneho pojednávania, skončil v novembri 1948.
Ďalším orgánom podobného druhu sa stal až Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu (ICTY), ktorý bol zriadený v roku 1993. Nasledujúci rok vznikol Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu a v roku 2002 Medzinárodný trestný súd (ICC).
