MINSK/PRAHA - Alexander Lukašenko (61) je prvým a zatiaľ jediným zvoleným bieloruským prezidentom. Celkom s prehľadom zvíťazil už v štyroch prezidentských voľbách, ktoré opozícia aj medzinárodní pozorovatelia označili za zmanipulované, a očakáva sa, že vyhrá aj ďalšie voľby, ktoré sa konajú v nedeľu.
VIDEO tajného rozhovoru Lukašenka s Porošenkom: Bieloruský prezident priznal, za všetko môže Putin!
Po páde komunizmu si tento bývalý politruk a kolchozník vybudoval kariéru osobným prístupom k ľuďom a protikorupčnou rétorikou a vďaka tomu sa v roku 1994 stal ako nie príliš známy poslanec prezidentom. Čoskoro po nástupe do čela štátu sústredil vo svojich rukách všetku moc a z Bieloruska vytvoril podľa komentátorov naozajstný komunistický skanzen so všetkými jeho atribútmi, ako sú prenasledovanie opozície či nezávislých médií a medzinárodná izolácia.
Lukašenko je na Západe označovaný za posledného európskeho diktátora, dĺžka jeho vládnutia nemá v Európe konkurenciu. Bez monarchie je Lukašenko najdlhšie vládnucou hlavou štátu v Európe a v blízkom okolí sú na tom ešte lepšie len niektorí autoritatívni vládcovia krajín strednej Ázie, ktorí sú pri moci aj 25 rokov. Druhým najdlhšie vládnucim prezidentom v Európe je Lukašenkov spojenec, ruský prezident Vladimir Putin, ktorý vládne ako hlava štátu s prestávkou už jedenásty rok.
Lukašenko sa na politickej scéne objavil na začiatku 90. rokov. Bol predsedom parlamentnej komisie pre vyšetrovanie korupcie a v čase prezidentskej kampane v roku 1994 získal obľubu vďaka úzkemu kontaktu s voličmi. Schopnosť komunikácie s prostým ľudom mu vydržala dodnes.
V roku 1996 predložil na schválenie v referende novú ústavu, podľa ktorej začína funkčné obdobie prezidenta od okamihu prijatia ústavy a predĺžil si tak pôsobenie v prezidentskom kresle o dva roky do roku 2001. Získal tiež rozsiahle právomoci a hneď rozpustil parlament, ktorý sa mu postavil do cesty. Voľby v roku 2001 vyhral a ďalším referendom z roku 2004 nechal zrušiť zákaz vykonávať funkciu prezidenta krajiny po viac ako dve funkčné obdobia.
Po údajne sfalšovaných prezidentských voľbách v roku 2006 sa Bielorusko stalo svedkom masívnych protestov, ktoré skončili policajnou brutalitou, zatýkaním a súdmi. Za zmanipulovanie volieb USA a EÚ uvalili na Lukašenkov režim rôzne sankcie. Potom sa zdalo, že sa situácia zlepšuje. Únia v roku 2008 pozastavila uplatňovanie sankcií voči Bielorusku kvôli náznakom zlepšenia situácie na poli ľudských práv a zahraničnej politiky a v apríli 2009 Lukašenko napríklad navštívil Taliansko, čo bola jeho prvá návšteva v západnej Európe od roku 1996, kedy bol vo Francúzsku.
V roku 2010 vyhral voľby, ktoré opäť vyhnali do ulíc tisícky, podľa niektorých zdrojov až desaťtisíce ľudí. Polícia ich násilím rozohnala, rad ľudí bol zranený, stovky demonštrantov boli zatknuté a odsúdené. Za mrežami sa vtedy ocitlo hneď niekoľko prezidentských kandidátov.
Situácia sa tak nelepší. Podľa predstaviteľov opozície to má niekoľko dôvodov - neexistuje naozajstný tlak zo strany únie a to hlavne kvôli tomu, že EÚ sa zaoberá predovšetkým Ukrajinou. Zmenám tiež bráni roztrieštenosť opozície. Medzinárodne izolovaný Lukašenko rieši kontakty so svojimi tradičnými spojencami, z ktorých asi najhlavnejším je Rusko. Prezidenti Ruska, Kazachstanu a Bieloruska vlani podpísali v kazašskej metropole Astane zmluvu o vzniku euroázijskej hospodárskej únie (EAHU). Proti Putinovi sa Lukašenko v poslednej dobe snažil hlavne kvôli konfliktu na Ukrajine občas opatrne vymedzovať.
Vzhľadom na násilnosti na Ukrajine navyše začala Lukašenkova popularita opäť rásť. "Mnoho Bielorusov si totiž povedalo: Máme Lukašenka a diktatúru, ale zároveň sa u nás ľudia nezabíjajú na ulici, máme tu poriadok a mier," povedal vlani ČTK bývalý kandidát na prezidentský úrad Ales Michalevič, podľa ktorého Lukašenkovi tiež pomohli minuloročné majstrovstvá sveta v hokeji.
Minsk sa tiež nedávno stal za účasti najvyšších európskych činiteľov dejiskom mierových iniciatív k Ukrajine a bieloruský historik Ihar Kuzňacav k tomu dodal: "Posledný najvyšší nemecký predstaviteľ na návšteve Bieloruska bol Adolf Hitler pred 76 rokmi, zatiaľ čo posledný francúzsky prezident, ktorý zavítal do krajiny, bol Georges Pompidou, ktorý v roku 1973 rokoval s Leonidom Brežnevom."
Lukašenko sa narodil 30. augusta 1954 v obci Kopys vo východnom Bielorusku. Na Mogilevskej univerzite a na poľnohospodárskej akadémii vyštudoval históriu a ekonómiu. Už od svojich 20 rokov pôsobil v Komsomole, mládežníckej organizácii komunistickej strany. Neskôr pracoval ako politruk (politický inštruktor) pohraničných vojenských jednotiek a zapojil sa do činnosti niekoľkých poľnohospodárskych podnikov. V roku 1990 bol zvolený do parlamentu.
Milovník hokeja Lukašenko, ktorý je tiež šéfom bieloruského olympijského výboru, je ženatý a má dvoch synov. Jeho manželka Galina sa odmietla so svojím mužom presťahovať do Minska a stále žije vidieckym životom. Pred rokmi Lukašenko priznal, že má tiež nemanželského syna Mikolaja, jeho matkou je údajne Iryna Abjelská, Lukašenkova bývalá osobná lekárka.
