TOKIO/PRAHA - Druhá svetová vojna definitívne skončila až kapituláciou Japonska, ktoré svoju porážku potvrdilo pred 70 rokmi, 2. septembra 1945. Podpis kapitulačnej listiny na palube americkej lode Missouri v Tokijskom zálive nasledoval až po zvrhnutí dvoch amerických atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki. V tom čase bol už vojnový konflikt v Európe niekoľko mesiacov ukončený.
Nad Hirošimou vyšlo druhé slnko: Desivý obraz posledného súdu, 260-tisíc mŕtvych
Ešte v máji 1945, kedy sa už v Európe nebojovalo, Japonci ovládali Thajsko, Malajziu, Indočínu, väčšiu časť Indonézie, rozsiahle oblasti vo východnej Číne, Mandžusko, Kóreu a niektoré tichomorské ostrovy. Hoci Američania postupne dobývali jeden pacifický ostrov za druhým, Japonsko, ktoré vojnu s USA vyvolalo a ktoré počas vojny obsadilo rad ázijských krajín, kde zaviedlo barbarskú krutovládu, odmietalo zápas vzdať. V zatvrdilom postoji ho nedokázali zviklať ani nálety amerického letectva, ktoré v priebehu vojny vážne poškodili okolo 67 japonských miest vrátane Tokia.
Predstavitelia Spojených štátov zvažovali možnosť prinútiť cisára Hirohita ku kapitulácii silou. Velenie armády preto vypracovalo návrhy operácií Olympic a Coronet, ktorých cieľom bolo dobyť hlavné japonské ostrovy Kjúšú a Honšú. Podľa odhadov sa mali straty na životoch len na strane USA pohybovať rádovo v státisícoch mužov. Koncom júla 1945 vyslali Spojenci zo svojho zasadnutia v Postupime Japonsku posledné varovanie. Buď bezpodmienečná kapitulácia, alebo "okamžité a úplné zničenie". Tokio prešlo ultimátum mlčaním, načo americký prezident Harry S. Truman siahol ku krajnému riešeniu. Tým bolo použitie nového druhu zbrane - atómovej bomby.
Avšak ani prvá bomba zvrhnutá 6. augusta 1945 na Hirošimu, ktorá mesto zrovnala so zemou a pripravila o život približne 80.000 ľudí, neprinútili japonské velenie v čele s Hirohitom ku kapitulácii. Až druhá bomba, ktorá dopadla o tri dni neskôr na prístav Nagasaki, prinútila Japonsko k pristúpeniu na požiadavky Spojencov. Bezpodmienečnú kapituláciu Hirohito oznámil národu v rozhlase.
Prijatie a prevedenie kapitulácie bolo zverené americkému generálovi Douglasovi McArthurovi, ktorý bol zároveň vymenovaný spojeneckým vrchným veliteľom. Potom nasledovalo vyjednávanie s japonskou stranou v zastúpení generála Toradžiróa Kavaba vo filipínskej Manile.
Dokument predpokladal bezpodmienečnú kapituláciu ozbrojených síl Japonska aj tých, ktoré boli pod jeho kontrolou, a to bez ohľadu na to, kde sa práve nachádzali. Bola tu tiež riešená okupácia Japonska spojeneckými armádami.
Kapitulačnú listinu v Tokijskom zálive podpísali ako prvý japonský minister zahraničných vecí Mamoru Šigemicu a náčelník generálneho štábu Jošidžiró Umezu. Po nich nasledovali podpisy predstaviteľov spojeneckých mocností.
Po prijatí tejto bezpodmienečnej kapitulácie začali predstavitelia spojeneckého velenia prijímať kapituláciu japonských vojsk v rôznych oblastiach Tichomoria, Číny a juhovýchodnej Ázie. Tieto akty sa pretiahli na niekoľko mesiacov aj preto, že niektoré japonské jednotky sa odmietli zmieriť s kapituláciou a zložiť zbrane. Víťazstvo Spojeneckej koalície nad fašistickou osou však už bolo definitívne.
