POSTUPIM - Nutnosť vzdorovať nacistickému Nemecku a zároveň japonskej územnej expanzii urobila počas druhej svetovej vojny spojencov z tak rôznorodých krajín, akými boli USA a Británia na strane jednej a Sovietsky zväz na strane druhej. Už v priebehu bojov rokovali najvyšší predstavitelia týchto veľmocí na konferenciách v Teheráne a Jalte. Po porážke Nemecka sa takzvaná veľká trojka zišla v Postupime, aby sa pokúsila nájsť zhodu na povojnovom usporiadaní Európy. Rokovanie, ktoré sa týkalo najmä takzvanej nemeckej otázky, skončilo 2. augusta 1945.
Vrcholní predstavitelia Sovietskeho zväzu, Spojených štátov amerických a Veľkej Británie sa pôvodne chceli symbolicky zísť v Berlíne. Rozbombardovaná metropola však neposkytovala vhodné konferenčné ani ubytovacie kapacity. Štátnici preto na stretnutie zvolili niekdajší hohenzollernský zámok Cecilienhof v neďalekom Postupime.
Kontroverzná štúdia tvrdí: Toto prehralo prchkému Hitlerovi druhú svetovú vojnu
Spojené štáty na konferencii reprezentoval prezident Harry Truman, ktorý v úrade nahradil krátko predtým zosnulého Franklina Roosevelta. Britské záujmy prišiel obhajovať premiér Winston Churchill, ktorého však po prehratých voľbách na konferencii vystriedal labourista Clement Attlee. Jediným štátnikom so skúsenosťami z predchádzajúcich rokovaní veľkej trojky tak nakoniec zostal sovietsky vodca Josif Stalin. Ten navyše ťažil z prítomnosti Červenej armády v strednej a východnej Európe, o ktorej ovládnutie mu išlo.
Kľúčovou témou konferencie v Postupime bol osud porazeného a okupovaného Nemecka. Spojenci sa zhodli na tom, že voči Berlínu budú uplatňovať princípy označované ako štyri "D", teda demilitarizáciu, denacifikáciu, dekartelizáciu priemyslu a demokratizáciu politického systému. V súvislosti s posledne menovaným bodom Spojenci rozhodli, že na miestnej a regionálnej úrovni budú v Nemecku vytvorené volené samosprávne orgány, ale právo rozhodovať o záležitostiach celoštátneho významu pripadne novozriadenej Spojeneckej kontrolnej rade pre Nemecko. Zástupcovia USA, Veľkej Británie a Ruska sa takisto zhodli na tom, že budú k okupovanému Nemecku pristupovať ako k jednotnému hospodárskemu celku. Pri jeho spravovaní mal klásť dôraz na rozvoj poľnohospodárstva a priemyselných odvetví slúžiacich domácej spotrebe.
Ďalšou európskou krajinou, o ktorej osude sa v Postupime rokovalo, bolo Poľsko. Stalin si už koncom roka 1943 vymohol od Američanov a Britov súhlas s tým, že Sovietskemu zväzu po vojne zostane východná časť poľského územia, ktorú anektoval v septembri 1939. Varšava sa za to dočkala teritoriálneho odškodnenia na účet Nemecka, najmä posunutie poľskej západnej hranice na línii riek Odra a Nisa. Postupimská konferencia toto riešenie de facto potvrdila s tým, že definitívnu podobu táto hranica získa až na základe neskoršej mierovej zmluvy medzi Nemeckom a Poľskom.
S územnými zmenami v strednej Európe nevyhnutne súvisela otázka vysídlenia nemeckého obyvateľstva z Poľska, Československa a Maďarska. K nemu v tom čase už živelne dochádzalo, pričom nezriedka malo veľmi brutálny charakter. Veľmoci vyjadrili s odsunom súhlas, zdôraznili však, že musí byť vykonávaný "usporiadane a ľudsky."
Podpis záverečných dokumentov Postupimskej konferencie na začiatku augusta 1945 bol prezentovaný ako veľký diplomatický úspech, hoci množstvo sporných otázok zostalo nedoriešené. Počas rokovaní sa navyše stále zreteľnejšie prejavovala názorová priepasť medzi Sovietskym zväzom a západnými spojencami. Prezident Truman napríklad opakovane kritizoval Stalina za jeho politiku vo východnej Európe a na Balkáne. Briti a Američania takisto odmietli niektoré požiadavky Moskvy, okrem iného územné nároky voči Turecku alebo prevzatie kontroly nad časťou talianskych kolónií v severnej Afrike.
Keď sa na Postupimskú konferenciu pozrieme s odstupom času, môžeme povedať, že predstavovala labutiu pieseň protihitlerovskej koalície. Závery konferencie boli v nasledujúcich rokoch rôzne interpretované a veľmoci je napĺňali len do tej miery, ako sa im to hodilo v atmosfére nastupujúcej studenej vojny.
