LONDÝN - Ani po 70 rokoch nenachádza Eva Beharová jasné slová, ktorými by opísala peklo, v ktorom sa ocitla počas druhej svetovej vojny. Bola ešte veľmi mladá a chcela žiť. Možno aj preto zniesla kruté mučenie a najmä hladovku, ktorá ju dohnala až na pokraj prežitia v jednom z nacistických táborov s odstrašujúcou povesťou.
Napriek tomu, že vek Evy Beharovej pôvodom z Rumunska sa už blíži k deväťdesiatke, málokto by jej tipoval toľko rokov a už vôbec by jej na prvý pohľad neveril, čo táto drobná žena prežila v nemeckom nacistickom koncentračnom a vyhladzovacom tábore Bergen-Belsen. Jej mladosť je poznačená trpkou spomienkou na mučenie a nepredstaviteľnú ľudskú biedu.
Láska z koncentračného tábora po 70 rokoch: Slovenka Róza prežila len vďaka klamstvu a sľubu!
„Týždne som ležala na lôžku v Bergen-Belsen s týfusom a počula som šepkať dievčatá okolo mňa, že budem ďalšia, ktorá bude ležať na hromade tiel blízko našich kasární. Bola to hromada mŕtvol vysoká asi dva alebo tri metre. Nemala som tú silu im povedať, že nebudem jedna z nich. Chcela som sa odtiaľ dostať preč živá,“ spomína si dnes Eva, ktorá vtedy nemala ani dvadsať rokov a modlila sa, aby mohla žiť.
Všetci boli otupení a nikto sa neradoval
Keď jedno slnečné popoludnie prišli do tábora osloboditelia, bolo to presne 15. apríla 1945, slová veliteľa britskej armády boli pre ňu požehnaním a vedela, že toto je jej chvíľa: „Ste slobodní ľudia, váš čas nadišiel!“ Vtedy zliezla z postele, ktorú kvôli týfusu a vyčerpaniu už týždne neopustila. Oprela sa o stenu a len ticho stála. Všetci boli takí otupení, že sa nikto neradoval.
„Nemohli sme to pochopiť a uveriť tomu. Boli sme nažive a slobodnými ľuďmi. Všade okolo nás však boli mŕtve telá, a preto sme boli ticho,“ opisuje prvé momenty po oslobodení. Keby mala Eva porovnať tábor v Osvienčime, kde bola predtým umiestnená, v Bergen-Belsen nepanoval poriadok žiadneho druhu. „Prvá vec, ktorú som videla po príchode, boli chodiace kostry. Ľudí sem posielali na smrť,“ vysvetľuje Eva, ktorú oproti Osvienčimu v Bergen-Belsen upútala aj neskutočná špina: „Toalety boli zatopené výkalmi a šíril sa z nich ohromujúci zápach.“
Posted by Liberating Belsen Concentration Camp on 26. srpen 2014
„Nechcela som umrieť bez toho, aby ľudia vedeli, čo sa tu dialo,“ priznáva Eva, ktorá v sebe chcela boľavé spomienky po rokoch umlčať, ale nepodarilo sa jej to. Občas dokonca cíti vinu za to, že prežila a mnohí ďalší zomreli v tých neskutočne ponižujúcich podmienkach. Bergen-Belsen slúžil nacistom ako miesto pre väzňov, ktorí mali zahynúť od hladu a chorôb. V tábore podľa odhadov zomrelo 52 000 ľudí a 10 000 z tých, ktorí prežili, už boli aj po oslobodení príliš slabí na to, aby sa udržali na žive a zotavili.
Štyri dni putovala snehom bosá
Evine peklo sa začalo, keď mala sedemnásť rokov a žila so svojou rodinou v Rumunsku. V máji 1944 ju z geta transportovali do Osviečimu a keď ochorela na hnačkovú dyzentériu, prepravili ju do Bergen- Belsen, kam posledné dni cesty putovala snehom bez topánok, pretože ich stratila vo vlaku, keď si kvôli mrazu pokúšala ohriať nohy trením. Hneď po príchode do tábora sa jej zmocnila absolútna hrôza: „Zem bola pokrytá Ľudskými telami a hygiena bola taká žalostná, že som veľmi rýchlo ochorela na týfus,“ hovorí.
Kvôli týfusu bola dlhé týždne pripútaná na lôžko, na ktorom ju doslova požierali vši. Po príchode oslobodzovacej armády jej ktosi ponúkol chlieb, ale ona nemala silu jesť. Mnohí iní sa však začali prejedať a podľa slov Evy Beharovej čoskoro nato zomreli. Kým bola Eva opäť schopná začleniť sa do normálneho života, ubehli dva roky, počas ktorých stretla svojho budúceho manžela Sama Behara z Londýna. Pracoval v tábore, v ktorom sa ľudia z Bergen-Belsen zotavovali. Pár sa vzápätí presťahoval do Londýna, kde od roku 1947 žije aj s ôsmimi deťmi a vnúčatami. Ešte štyri roky po opustení tábora mala Eva nočné mory a cítila zápach spáleného ľudského mäsa.
