BRATISLAVA/LONDÝN - Posledný nemecký cisár a pruský kráľ Wilhelm II. trpel kvôli telesnej chybe odmalička komplexom menejcennosti. Jeho rozvetvená rodina mala svojich zástupcov na takmer všetkých európskych dvoroch a jeho babičkou nebol nik iný, ako britská kráľovná Viktória. On sám na trón zasadol vo veľmi mladom veku a jeho nerozvážnosť, chabé sociálne cítenie a takmer nulová diplomacia boli tiež jednou z príčin, prečo sa rozpútala prvá svetová vojna.
K Wilhelmovmu prvému verejnému vystúpeniu vo Veľkej Británii došlo v čase, keď mal štyri roky a zúčastnil sa svadby najstaršieho syna kráľovnej Viktórie Eduarda VII. (Bertieho), vtedy ešte princa z Walesu, s princeznou Alexandrou, ktorej otec sa o chvíľu mal stať dánskym kráľom Kristiánom IX. Wilhelmovou matkou bola najstaršia dcéra britskej kráľovnej a otcom korunný princ Friedrich Wilhelm, dedič pruského trónu.
Malý Wilhelm sa však na obrade nepredviedol práve v najlepšom svete. V slávnostnom oblečení s hračkárskou dýkou sa pravdepodobne veľmi nudil a keď mu jeho strýko, 18-ročný vojvoda z Edinburgu, povedal, aby prestal vyrušovať, vzdorné dieťa vytiahlo jeho meč, začalo ho ohrozovať a napokon ho uhryzlo do nohy.
Ako naznačuje dvojdielny dokument BBC, mal to byť začiatok dlhého a mučivého vzťahu medzi budúcim nemeckým cisárom a jeho britskou rodinou, ktorý napomohol uvrhnúť Európu do priepasti a zničil milióny životov v prvej svetovej vojne.
Wilhelm sa narodil v januári 1859 pri traumatickom pôrode, ktorý ho zanechal s čiastočne ochrnutou ľavou rukou. Okamžite sa na neho nalepila akási stigma hanby a v silne militaristickom Prusku bol chlapec podrobený rôznym bizarným liečbam. Jeho pravú ruku mu napríklad pripútali k telu v márnej snahe ho donútiť používať tú druhú, alebo ho pripevnili do zvláštneho stroja. V dôsledku týchto nepríjemných skúseností z neho vyrástol neistý a večne podráždený mladík, ktorý bol nahnevaný najmä na svoju anglickú matku, ktorej posadnutosť jeho poškodenou rukou v ňom iba posilnila pocit menejcennosti.
Ochrnutú ruku skrýval v rukáve a cítil sa nemilovaný svojimi rodičmi až natoľko, že sa staval nepriateľsky ku všetkému, čo zastupovali. Jeho matka zase pre zmenu v liste kráľovnej Viktórii napísala, že Willy je šovinistický, ultrapruský a v istom zmysle aj násilný, čo ju veľmi bolí. Nečudo, že sa tak stal medzi svojimi rozvetvenými príbuznými čiernou ovcou a outsiderom.
Princeznej Alexandre nevedel napríklad zabudnúť, že hoci v lete do Dánska k svojmu otcovi pozvala jeho strýkov aj tety, on nebol vítaný, čo si potom kompenzoval rôznymi porušeniami protokolu. V roku 1887 oznámil svojej babičke, kráľovnej Viktórii, že sa osláv jej jubilea zúčastní ako zástupca Nemecka, čím okato preskočil poctu, ktorá prináležala jeho rodičom. Kráľovná mu však dala najavo rozhorčenie nad toľkou nezdvorilosťou voči jej dcére a zaťovi, že to Wilhelma vyburcovalo k týmto riadkom: "Je najvyšší čas, aby tá starena zomrela. Človek nemôže pociťovať dostatok nenávisti k Anglicku."
O rok neskôr zomrel jeho dedko a jeho otec sa stal prvým nemeckým cisárom. Kvôli rakovine hrdla však na tróne zotrval iba 99 dní, čo znamenalo, že nevyspytateľný a emocionálne nestabilný Wilhelm držal v rukách absolútnu moc, a to vo veku len 29 rokov. Jeho prvým krokom bolo, že dal obkľúčiť palác, v ktorom jeho otec zomrel, aby sa náhodou nestratili žiadne dokumenty. K svojej matke sa vraj správal jednoducho odporne.
Wilhelm si od začiatku počínal veľmi neopatrne a v roku 1890 sa osobné aj politické spory s Ottom von Bismarckom natoľko vyostrili, že sa kancelár musel utiahnuť do ústrania a znamenalo to koniec jeho kariéry. Wilhelm sa sám pokúšal o udržiavanie diplomatických stykov, ale kvôli svojej povahe a nevalným skúsenostiam, pohorel.
V snahe udržať si priazeň opovrhovanej Británie, sa sám každý rok pozýval na známe závody regát na Isle of Wight, kde proti svojmu strýkovi Bertiemu nechával súťažiť stále väčšie lode a správal sa tak neprístojne, že mala z neho jeho rodina strach. Osobné napätie medzi ním a strýkom vyvrcholilo v roku 1901, kedy zomrela jeho matka, čo iba zhoršilo súperenie medzi krajinami.
Koncom roku 1890 sa militaristicky založený Wilhelm rozhodol k dramatickej expanzii nemeckého námorníctva s cieľom spochybniť úlohu Británie ako najväčšej imperiálnej mocnosti. Táto politika však Britániu donútila k tomu, aby si začala hľadať mierových partnerov. Tým, že Londýn začiatkom 20. storočia nadviazal spojenectvo s Francúzskom a Ruskom, Nemci boli zrazu veľmi účinne obkľúčení.
Spúšťačom konfliktu v roku 1914 bol atentát na Františka Ferdinanda d' Este, dediča rakúsko - uhorského trónu, ktorí spáchali srbskí nacionalisti v Sarajeve. Wilhelm, ktorého smrť jeho priateľa a panovníka veľmi pobúrila, odporúčal Rakúšanom rozdrviť Srbov. Až neskôr pochopil, čo jeho huckanie môže spôsobiť a keď sa pokúsil zmeniť smerovanie, iniciatívu sabotovali jeho vlastní generáli. Rakúšania bombardovali Belehrad a svetová vojna bola nevyhnutná.
Urážlivý cisár so svojimi obmedzenými sociálnymi zručnosťami a masívnym komplexom menejcennosti určite nebol jedinou osobou zodpovednou za katastrofu, ktorá nasledovala. Ale jeho ťažkopádny vzťah s členmi vlastnej rodiny, ktorá vládla väčšine Európy, mal na tom tiež svoj podiel.
