TALLINN/PRAHA - Pobaltské krajiny, Estónsko, Litva a Lotyšsko, zasiahlo počas 30. a 40. rokov uplynulého storočia niekoľko pohrôm. Po viac ako 20 rokoch nezávislosti osud týchto krajín poznamenala druhá svetová vojna v podobe anexie Sovietskym zväzom, ktorá bola spojená s represiami a deportáciami, a následná okupácia nacistami. Pád nacizmu a opätovné obsadenie ZSSR tak tieto krajiny vnímali vzhľadom na minulé i ďalšie represie nie vždy ako oslobodenie. Ďalšia tragédia zasiahla tieto krajiny pred 70 rokmi, 25. marca 1949, keď sovietske úrady začali takzvané marcové deportácie občanov Estónska, Lotyšska a Litvy, tentoraz zamerané proti odporcom násilnej kolektivizácie a ďalším nepriateľom režimu. Deportovaných bolo vyše 94-tisíc osôb.
Jedna z najhorších Stalinových akcií: VIDEO Diktátor deportoval pol milióna ľudí, státisíce zomreli
Nezávislosť vyhlásili pobaltské krajiny v roku 1918. V roku 1940 však boli na základe tajných dodatkov k zmluve o priateľstve a hraniciach medzi ZSSR a Nemeckom anektované Sovietskym zväzom. Počas prvého roka vlády sovietske úrady deportovali na Sibír desiatky tisíc obyvateľov týchto krajín. Prepadnutie ZSSR Nemeckom pobaltské krajiny využili na opätovné vyhlásenie nezávislosti, ktoré ale Nemci zmietli zo stola a Litva, Lotyšsko a Estónsko boli začlenené do ríšskeho komisariátu Ostland.
Slobodu Pobaltia nepriniesol ani koniec vojny. Po porážke Nemecka krajiny znovu padli do rúk sovietskej armády, pred príchodom ktorej stihli na Západ utiecť z jednotlivých krajín desiatky tisíc ľudí. Ďalšie desiatky tisíc osôb sovietske úrady poslali do vyhnanstva na Sibír a rovnaké množstvo ľudí odišlo do lesov, kde ako "lesní bratia" viedli až do začiatku 60. rokov partizánsku vojnu proti okupantom. Pod zámienkou boja proti odporcom kolektivizácie poľnohospodárstva sa sovietsky režim odhodlal k tvrdej odvete.
Kolektivizácia poľnohospodárstva postupovala v troch etapách. Prvá etapa, ktorá sa zamerala na daňový nátlak, nemala veľký úspech. Sovietske vedenie sa preto rozhodlo pre tvrdšie opatrenia. Operácia Priboj (Príboj), ktorú vedenie Sovietskeho zväzu schválilo v januári 1949, bola oficiálne zameraná nielen proti kulakom a odbojným roľníkom, ale aj proti "nacionalistom", "banditom" a ich pomocníkom a rodinným príslušníkom.
Velením celej operácie, do ktorej boli zapojené desiatky tisíc vojakov, straníckych funkcionárov a ďalších prisluhovačov režimu aj z postihnutých krajín, bol poverený veliteľ vnútorných vojsk ministerstva štátnej bezpečnosti, predchodcu neslávne známej tajnej polície KGB, Pjotr Burmak. Samotné deportácie vykonávali menšie operačné skupiny maximálne desiatich ľudí. Operácia bola rýchla a nečakaná, začala sa ráno a večer už bola väčšina deportovaných vo vlakoch, ktoré ich rozvážali do miest určenia. Všetko totiž bolo dopredu starostlivo naplánované a vykonávatelia deportácií sa o akcii dozvedeli kvôli možnému vyzradeniu iba približne desať hodín pred jej začatím.
Celkovo bolo deportovaných viac ako 94-tisíc ľudí, podľa lotyšského historika Heinrichsa Strodsa ich 42.149 pochádzalo z Lotyšska, 31.917 z Litvy a 20.713 z Estónska. O ohavnosti operácie svedčí fakt, že vyše 44 percent deportovaných tvorili ženy a takmer 30 percent deti. Viac ako 4000 ľudí zahynulo počas prvého roka vo vyhnanstve. Organizátora aj vykonávateľa týchto zločinov čakali odmeny a vyznamenania. Podľa Strodsa sa historikom podarilo zmapovať cieľové oblasti asi len polovice deportovaných. Najviac z nich našlo svoj druhý "domov" v Krasnojarskom kraji alebo v Omskej oblasti, kde často museli žiť v blízkosti jadrovej strelnice pri Semipalatinsku.
Väčšine deportovaných pridelili prácu v kolchozoch. Celkový počet deportovaných sa za roky 1944 – 1952 odhaduje podľa českého odborníka na dejiny Pobaltia Ľuboša Šveca na 124-tisíc v Estónsku, 136-tisíc v Lotyšsku a 245-tisíc v Litve.
Počas sovietskej vlády sa v Pobaltí výrazne zvýšil počet Rusov. Dodávky surovín z Ruska zviazali ekonomiku Pobaltia s Ruskom a industrializácia vyvolala masový príliv ruského robotníctva do pobaltských krajín. K tomu treba pripočítať aj pracovníkov komunistického aparátu, bezpečnosti a armády.
V roku 1990 ako prvé z postsovietskych republík začali pobaltské krajiny boj za nezávislosť od ZSSR. Rusko tiež ťažko nieslo vstup pobaltských štátov do NATO a neúčasť týchto krajín v dnes už takmer nefungujúcom Spoločenstve nezávislých štátov, ktoré tvorí zvyšných 12 bývalých sovietskych republík.
Po získaní nezávislosti sa začali v Estónsku a Lotyšsku spory o postavenie ruskojazyčnej menšiny, ktorá v týchto krajinách tvorí približne tretinu obyvateľov. A deportácie sú v týchto krajinách stále horúcou témou. Pred súdom ale skončila len hŕstka páchateľov.
