BRATISLAVA - Mnohí jeho hereckí kolegovia nemôžu uveriť, že Milan Lasica navždy odišiel. Topky.sk získali pár naozaj osobných spomienok na tohto velikána.
Elena Vacvalová
Toto je čas otázok a ešte nemáme odpovede, sama sa s tým musím najprv vyrovnať. Čo sa stalo, vo mne urobilo obrat v názore na isté životné veci. Hovorí sa, že v takýchto chvíľach zložitých sa ťažko hľadajú slová a to je pravda. Tiež sa hovorí, že netreba smútiť, lebo každý je nahraditeľný. Dnes som si uvedomila, že to pravda nie je. Nie každý je naozaj nahraditeľný.
Oľga Feldeková
V nedeľu sme sa mali stretnúť u Eni Vacvalovej na večeri, ale Milan sa ospravedlnil, že hrá, tak sme sa stretli v sobotu. Milan bol vo výbornej forme, veselý, spokojný so životom a so všetkým, tešil sa na nedeľné predstavenie. Vyzeral skvele a keď som počula správu o jeho smrti, bol to šok, myslela som si, že je to zlý žart. Spomínam na neho ako na priateľa, človeka a umelca. Mala som ho naozaj rada.
Matej Landl
Ja som mal to šťastie, že mama bola jeho kolegyňa a on ma naozaj poznal od narodenia. Pamätám si, keď som to už viac mohol vnímať, že chodili k nám s Julom Satinským na návštevu a keď som zaspával v detskej izbe, počul som z obývačky salvy smiechu. Ja som potom vyrastal na Bumerangu a pamätám si hru Plné vrecká peňazí, doteraz z toho žijeme, z tých dialógov. Vyrastali sme na ich úžasnom inteligentnom humore.
Ako 15-ročný som s nimi nakrúcal v Gottwaldove, dnešnom Zlíne, dva mesiace film Nekonečná, nevystupovať. Nemohol som uveriť, že títo dvaja velikáni si so mnou potykali. Vždy ma upozorňovali, že si tykáme a ja som sa snažil tomu vyhýbať a formuloval som vety tak, aby som im nemusel tykať. Bolo to neuveriteľné, veď to boli obrovské osobnosti. A keď sa smiali na nejakom mojom vtipnom príbehu... Nemohol som tomu veriť.
Neskôr prišla spolupráca v Astorke, kde režíroval hru Hlava medúzy. A 12 rokov sme spolu účinkovali v predstavení Cyrano a keď sme neboli na javisku, pozerali sme na jeho skvelý výkon a úžasné dialógy s ostatnými hercami. Bola tam záverečná scéna, kde umiera, pokladá hlavu na stôl a má repliku: „Môj štít zostal čistý.“ A jeho štít naozaj zostal čistý.
Vyjadrujem úprimnú sústrasť celej rodine a vlastne celému Slovensku.
Ady Hajdu
Keď sme hrávali Cyrana, chodil som sa na neho pozerať, ako umiera. To bolo prvé predstavenie, kde som plakal a smial sa zároveň. Teraz len plačem... Silno som ho rešpektoval.
Prvýkrát som ho rozosmial, keď sme hrali so Zuzanou Fialovou Iluzionistov a mal som ho vyšetrovať. Ja som ho tam namiesto toho zbil fonendoskopom. On mi potom rozprával o Moliérovej smrti, ktorý bol taký disciplinovaný, že zomrel až po predstavení. Tak on zomrel ako Moliére – dohral, dospieval a odišiel. To považujem za odchod velikána. Tak si zaslúžil odísť.
Ja som ho prezýval Bubu a keď sa ho Eňa Vacvalová pýtala, prečo Bubu, odpovedal: „Ja som nič neurobil!”
Chcel by som poďakovať ľuďom, čo sa o neho starali, jeho blízkym a doktorom, že vďaka nim tak dlho bol medzi nami, že bol v takej kondícii.
Pavol Topoľský
Každé stretnutie s ním bolo príhoda. On mal veľký zmysel aj pre uťahovanie si sám zo seba. Raz Štefan Kožka vymyslel, že by sme mohli urobiť Dona Chichota v úprave Lasicu a Štrassera, tak sme im volali. Ja som hovoril s Lasicom, bol nadšený a dohodli sme si stretnutie o pol hodiny, no ešte na konci telefonátu, ja neviem, čo mi to napadlo, zrazu som povedal: „A ako vás spoznáme?” Nastalo ticho, asi 5 sekúnd, čo mne pripadalo ako roky a Kožka už zúfalý, že máme po predstavení. A potom sa ozvalo: „No, Palko, ja som taký vysoký a štíhly.” A keď sme prišli do kaviarne, v rohu sa zdvihol vysoký a štíhly pán a mával na nás: „Chlapci, ja som Milan Lasica.” On proste vedel oceniť aj vtipy iných, aj na úkor seba samého.
Anna Šišková
Zomrel pri mne na javisku ako Cyrano asi 200-krát a ja som ho 200-krát oplakala, teraz to je naozaj... Odišiel veľký a múdry človek a v srdci nám zostal smútok.
Ivan Tuli Vojtek
A opäť je kráľovstvo komediantské čiernym súknom obtiahnuté. Je smutno mojej duši hereckej. Ako povedal Werich: „Byli tady lidé, kterí žili 40 let a ještě 200 let by tady měli co dělat. A jsou mezi námi lidé, kterí žijí 40 let a již před 200 lety tady neměli co pohledávat.” A Milan by tu mal čo robiť ešte minimálne 200 rokov. Bolo mi cťou, Maestro.
Bibiana Ondrejková
S pánom Lasicom som sa v posledných rokoch stretávala najčastejšie na chodbe v televízii Joj. Ja som išla z vysielania Ranných novín, on na nakrúcanie relácie Sedem. Tie krátke stretnutia s ním či Olinkou Feldekovou mi rozjasnili deň. Vynára sa mi viacero spomienok. Vyjadrujem hlbokú sústrasť jeho rodine, priateľom a špeciálne pánovi Tomášovi Janovicovi. Mám ich oboch pred očami na ich pravidelných prechádzkach v Starom meste pod Michalskou bránou.
Zuzana Mauréry
Z môjho pohľadu bol pán Lasica pre náš národ „ten, čo nám držal chrbát”. To, čo povedal, vždy sedelo a sedieť ešte dlho bude. Tak, ako máme Tatry, mali sme Lasicu. Bol azimut. Pre mňa Majster. Nespolupracovala som s ním často, ale občas mi dal najavo, čo si o mne myslí, a za to mu ďakujem. Česť jeho pamiatke.
Michaela Čobejová
Ja som sa s pánom Lasicom stretávala málo, bol o trošku starší a v inom divadle. Od mladosti som mala k nemu priveľký rešpekt na to, aby som sa mu prihovorila, nieto ešte nadviazať nejaký rozhovor. Až teraz si uvedomujem, aký výnimočný a nenahraditeľný umelec odišiel. Jeho miesto zostane nenaplnené.
