BRATISLAVA – Migranti a utečenci sú aktuálne najskloňovanejšie pojmy v médiách i spoločnosti. Málokto však tuší, čo presne znamenajú a ešte menej ľudí chápe, že ide o pojmy staré ako ľudstvo samo. Sťahovanie národov totiž zaznamenávame od nepamäti a nikdy nebolo takou témou, akou je pre Európanov dnes. Minulý rok pritom OSN oznámila, že počet vysťahovaných ľudí prvý krát od konca II. svetovej vojny prekročil 50 miliónov.
Predtým, než sa pozrieme na kontext historických a geografických udalostí v súvislosti s migráciou, mali by sme tieto pojmy správne chápať. Všeobecne platí, že migrant je osoba, ktorá sa sťahuje do zeme, v ktorej sa nenarodila a/alebo nie je jej občanom. Migranti sa líšia od utečencov tým, že neutekajú pred nebezpečenstvom. Väčšina migrantov sa sťahuje do inej zeme za lepším životom pre seba a svoje rodiny, to sú aj Slováci. V modernej terminológií sa takto nazývajú všetci utečenci, ktorí nedostali status utečenca.
Utečenec je človek, ktorý uteká pre nebezpečenstvom, teda je v ohrození života. Utečenci sa niekedy definujú ako ľudia, ktorí požiadajú o azyl a dostanú status utečenca ako každý, kto potrebuje úkryt pred nebezpečenstvom. Použitie tej, či onej definície, je vecou politickou, nie jazykovou. Definícia podľa Ženevskej konvencie je podrobnejšia a v niektorých ohľadoch o čosi vyhranenejšia. Každopádne vo veľa prípadoch je ťažké rozlíšiť, o ktorý prípad ide.
II. svetová vojna
Súčasná vlna, ktorú spájame s Arabskou jarou v roku 2011, najviac pripomína leto po II. svetovej vojne. Nevie sa presne, o aké počty utečencov vtedy išlo, nakoľko sledovacie systémy v tom čase neboli ani zďaleka také rozvinuté, ako sú dnes. Napriek tomu Organizácia spojených národov vyhlásila, že šlo o viac ako 50 miliónov ľudí. Treba zdôrazniť, že svetová populácia bola vtedy omnoho nižšia ako je dnes, preto to bolo inak vnímané.
Rozdiel je aj v postoji verejnosti, v tom čase boli povojnoví migranti v spoločnosti vítaní, najmä ako pracovná sila. Severná Európa mala totiž značný nedostatok pracovníkov, no podľa Anthonyho Messinu, autora knihy o migrácii počas II. svetovej vojny, boli lepšie prijímaní aj preto, že šlo prevažne o Európanov a nie Afričanov či rodiny zo Stredného východu. V podobnej situácii boli po vojne len Židia, ktorí práve preto vo veľkom radšej odchádzali do Spojených štátov, Izraela, Kanady či Austrália.
Déjà vu
Veľkým rozdielom medzi situáciou po vojne a teraz je aj fakt, že ľudia sú vysídľovaní opakovane, a to najmä kvôli viacerým dlhotrvajúcim vnútorným konfliktom. Súvisí to však aj s prírodnými katastrofami, ako aj ekonomickou situáciou. Len v posledných piatich rokoch vypuklo alebo sa obnovilo 15 konfliktov. Predstavte si, že sa presťahujete, lebo vo vašej krajine zúri vojna, no v tej novej to finančne nezvládate. Rozhodnete sa ísť ďalej a tam sa na vás ešte aj vybúri počasie.
Ako napríklad príbeh Wajiha al-Zouhaira, ktorý v roku 2013 dokončil v Damasku strednú škola a utiekol, aby sa nemusel pridať k armáde. Dúfal, že sa podobne ako ďalších 2 milióny Sýrčanov uchytí v Turecku. No napriek tomu, že predával na trhoch a pracoval aj na iných miestach, dokopy 16 hodín denne, nedokázal si našetriť na štúdium vysokej školy. Teraz má 22 a v Berlíne čaká na rozhodnutie, čo s ním bude. Do Európy sa dostal cez more, pašeráci sa s ním doplavili na ostrov Kos. No lepšie sa necíti: „V Sýrii si myslím, že Nemecko má ten najlepší systém, ale v Európe to už vyzerá pomaly ako v Sýrii.“
Na cestách
Pozrime sa však aj na iné časti sveta. Podľa OSN, viac ako polovica vysídlených osôb je stále na cestách, a to najmä v rámci svojej vlastnej krajiny. Za krajinu s najmasovejšou populáciou vnútorných vysídlencov možno označiť Čínu. Až 253 miliónov ľudí neustále cestuje po krajine v snahe nájsť lepšiu prácu, no často sú aj zo svojich vidieckych pozemkov vytlačení. Ešte stále totiž na dedinčania nemajú rovnaké práva a privilégiá ako ľudia z mesta.
Humanistické nálady v Európe však spustili až televízne zábery z Vietnamu. Rodiny s deťmi na slamených vratkých lodiach cestovali stovky kilometrov, to pohlo s nejedným tvrdým postojom. Po dobytí Saigonu v roku 1975 Spojené štáty prijali viac ako milión utečencov z Vietnamu, Laosu a Kambodže. Francúzi k sebe pustili 128-tisíc, v súvislosti s tým je známy výrok slávneho spisovateľa a filozofa Jeana-Paula Sartra: „Prikláňam sa na stranu človeka. Čo sa tu počíta, to je človek v smrteľnom nebezpečenstve.“
Prejsť peklom
Súčasná situácia je však ďaleko horšia ako čokoľvek, čo sa doteraz zaznamenalo. Z dostupných údajov vyplýva, že na ceste Stredozemným morom už zomrelo okolo 8880 utečencov, no odborníci varujú, že na každé nájdené mŕtve telo pripadajú zrejme až dve také, ktoré sa nikdy nenájdu. Aj pašeráci samotní môžu za nebezpečenstvo, ktorému týchto ľudí vystavujú. Väčšie šance má dokonca rodina s deťmi, ktorá sa rozhodne dostať sa do Európy na vlastnú päsť.
Za poriadne zvýšený počet žiadateľov o azyl môžu aj ropná kríza z roku 1973. V tom čas bolo veľmi zložité dostať sa na európsky kontinent legálne. Podobne sa situácia skomplikovala aj počas finančnej krízy. Útoky z 11. septembra 2001 netreba ani spomínať, Spojené štáty sa vtedy uzavreli extrémnym spôsobom. „V 70.-tych a 80.-tych rokoch ste mohli prísť do Európy ako migrant alebo utečenec. Teraz je jediným spôsobom žiadať o azyl, aj keď nespĺňate podmienky žiadateľa o azyl,“ vysvetľuje Khalid Koser, expert na migráciu z inštitútu pre medzinárodnú politiku v Ženeve.
Stratená generácia
OSN v spolupráci s UNICEF minulý rok odhalila, že viac ako polovica utečencov po celom svete, sú deti. Zároveň je ťažké spočítať, koľko ich je. Ak sa pozrieme len na registrovaných žiadateľov o azyl v Európe, podľa Eurostatu hovoríme o 60-tisíc deťoch, ktoré v rokoch 2011 až 2014 prišli bez sprievodu dospelej osoby. V tomto období ďalších 150-tisíc detí bez sprievodu zadržali na juhozápadnej hranici Spojených štátov. Aj to je však len zlomok, nakoľko veľa ľudí tam uteká s úmyslom nepožiadať o azyl.
To je svet v akom žijeme postavený na číslach. Migranti či utečenci nie sú ničím novým pod Slnkom. Nie je to ani problém, ktorý by sa nedal zvládnuť. No najprv treba nájsť vhodné riešenie, a to nie tam, kde badať následky, ale tam, kde sa problém zrodil. Informácie pozbierali redaktori informačnej agentúry Associated Press Ian Mader z Pekingu, Elaine Ganley z Paríža a Kristen Grieshaber z Berlína, dokopy ich spojila Kristen Gelineau.
