Štvrtok, 14. december 2017. Meniny má Branislava, Bronislava, zajtra Ivica.

Najväčší cintorín Slovákov vo svete: Spomienky na miesto hrôzy vyvolávajú slzy dodnes!

02.10.2013 07:39

BRATISLAVA - Osvienčim, Terezín, Dachau,... miesta, ktoré sa v našich mysliach vybavia ako prvé pri zmienke o koncentračných táboroch, v ktorých zahynuli milióny nevinných. Len málokto ale vie, že v odľahlom kúte Poľska zriadili nacisti továreň na smrť, v ktorej vyhasol život až 25-tisíc ľudí zo Slovenska. Ich popol a kosti pohltili masové hroby, ktoré sa stali najväčším cintorínom našich rodákov v zahraničí. O tom, čo sa v nej dialo, však mohla podať svedectvo iba hŕstka tých, ktorí unikli plynovým komorám pri úspešnom povstaní. Jedným z nich je aj pán Filip Bialowitz, ktorý svoj životný príbeh vyrozprával v pondelok v Bratislave na medzinárodnej konferencii s názvom Holokaust medzi históriou a pamäťou.


Podujatie, ktoré zorganizovali Kultúrny spolok židovských občanov Slovenska, SNM – Múzeum židovskej kultúry v Bratislave a organizácia EDAH, sa uskutočnilo 30. septembra a 1. októbra pod záštitou Miroslava Lajčáka, podpredsedu vlády a ministra zahraničných vecí a európskych záležitosti a poskytlo mnohotvárny pohľad na tému holokaustu a toho, ako sa s ním časom vyrovnáva a narába ľudská pamäť. Odborníci zo Slovenska, Česka, Nemecka, Izraela aj Spojených štátov informovali odbornú aj laickú verejnosť o historických súvislostiach a tom, ako sa jednotlivé krajiny vyrovnávali po druhej svetovej vojne s "bremenom", ktoré nemá v ľudských dejinách obdobu.

Otázka, čo je holokaust a ako k nemu vôbec mohlo prísť, je podľa prof. Pavla Mešťana, riaditeľa Múzea židovskej kultúry niečím, na čo ľudstvo asi nikdy nenájde odpoveď. O to viac by sme však mali o ňom diskutovať a najmä predávať svoje poznatky mladším generáciám, aby chybu našich predkov nikdy viac nezopakovali. Aby viac nedochádzalo k jeho popieraniu, alebo tak, ako tvrdí Dr. Raphael Vago k jeho banalizovaniu. Či už to extrémistickými hnutiami, alebo priamo pedagógmi na vysokých školách či dokonca politikmi, ktorí formujú domácu aj zahraničnú mienku.

Hoci tých, ktorí hrôzy nacizmu okúsili na vlastnej koži, ubúda, ešte stále sú tu preživší, ktorí môžu a najmä sami chcú o nich podať svedectvo. Práve ich životný údel je tým, čo nami dokáže najviac otriasť a núti nás zamyslieť sa nad tým, čo všetko je schopný urobiť človek človeku. Krátko po vojne boli ich slová väčšinou spoločenským tabu, na ktoré chceli zabudnúť nielen poslucháči, ale aj samotní rozprávači. Minulosť sa však pochovať nedá. Svoje o tom vie aj pán Filip Bialowitz, ktorý svojim záchrancom v Sobibore prisľúbil, že ak prežije, jeho hlas pravdy neumlčia.

Svedectvo zo Sobiboru

"Som jedným z tých, čo prežili Sobibor. Tábor smrti, kde zahynulo 250-tisíc našich bratov a sestier, vrátane mojej rodiny," povedal na úvod pán Bialowitz, ktorý pochádza z poľského mesta Izbica a ktorého život visel na vlásku už od 14 rokov. V židovskom gete ho postavili spolu s niekoľkými inými pred jednotku, ktorá ich mala zastreliť, ale on sa hodil na zem a telá mŕtvych ho prikryli. Neskôr ho však aj tak Nemci zajali a poslali spolu s ostatnými členmi rodiny do vyhladzovacieho tábora na poľských hraniciach s Ukrajinou a Bieloruskom.

Najväčší cintorín Slovákov vo

"V koncentračných táboroch SS-áci a ich prisluhovači zabíjali väzňov, ale pokiaľ ste mali to šťastie a vybrali vás na prácu, mali ste mizivú šancu na prežitie. Sobibor bol výlučne vyhladzovací tabor, na 99,9 percent boli ľudia poslaní hneď do plynu," spomína pán Bialowitz na svoje tínedžerské roky, kedy veľmi túžil žiť a jeho modlitby boli vyslyšané. Práve v čase príchodu do tábora potrebovalo vedenie vymeniť 40 pracovníkov, ktorých zabili. Keď sa pýtali, či sú v transporte nejakí odborníci, "moj starší brat dvihol naše ruky a povedal, že je lekárnik a ja jeho asistent. Poslali nás nabok. Môj brat ma zachránil od plynovej komory, ostatní šli rovno do plynu, vrátane mojej rodiny, mojich sestier a netere, ktorá mala iba 7 rokov. Vedela, že ide umrieť... prišla ku mne a objala ma".

Práca, ktorú v tábore musel vykonávať, spočívala v "pomoci" tým, ktorých nacisti posielali do plynu. Pred odsúdenými boli nútení hrať komédiu, aby zabránili panike. "Nemci presvedčili Židov, že pôjdu do inej dediny a nemeckí dostojníci stáli na nástupišti, keď vystúpili z vlaku. Ozývala sa príjemná hudba, ale všetko bola iba ilúzia. Keď som pomáhal holandským Židom, ponúkali mi sprepitné. Moje srdce krvácalo, vedel som, že o pol hodinu budú všetci zavraždení a zredukovaní na popol," spomína pán Bialowitz.

Po tom, ako boli nútení príchodzí odovzdať svoju batožinu, doklady aj šperky, pokojný nemecký hlas ich privítal a ospravedlnil sa im za nepohodlnú cestu. Zo sanitárnych dôvodov sa vraj musia najprv dezinfikovať a odporúčal im, aby napísali svojim milovaným, že prišli na slušné miesto. "Po skončení príhovoru niektorí ľudia tlieskali a napísali pohľadnice. Potom dostali príkaz, aby sa vyzliekli. Na začiatku úzkej aleje stála búdka, kde im Nemec odoberal hodinky a náramky a dostali za ne fiktívne čísla. Skôr ako išli do "spŕch", ostrihali im hlavy."

Filip Bialowitz sa vrátil do Sobiboru, kde Nemci zavraždili 250-tisíc nevinných.
Najväčší cintorín Slovákov vo

To, čo sa dialo po tom, je iba pre silné žalúdky. Ľudia boli brutálne natlačení do miestnosti 12 x 12 metrov. Čo ich čaká, vraj spoznali až vtedy, keď ucítili plyn. "Strhol sa strašný krik, veľmi silný a veľmi hlasný, ktorý postupne slabol. Po 15 minútach bolo ticho. Ďalšia dávka ľudí bola pripravená na ďalšie kolo. Deň za dňom," uviedol pán Bialowitz, ktorý v Sobobire prežil šesť mesiacov, počas ktorých bol bitý, zbičovaný a videl odísť svoju rodinu na smrť. Napriek tomu sa stále pokúšal sabotovať nemecké vraždenie tým, že zahadzoval cennosti, ktoré našiel v oblečení mŕtvych alebo sa delil o stravu, ktorá bola v balíkoch s ostatnými väzňami, čo ho takmer stálo guľku do hlavy, keď podal jedlo kamarátovi, ktorého chytili a zabili, lebo odmietol vyzradiť jeho meno.

"Najvyššia forma odporu bolo utiecť, veľmi často sme na to mysleli obkolesení drôtom, mínovým poľom a lesom. Malá skupina väzňov sa rozhodla, že sa pokúsi o únik, medzi nimi aj môj brat a ja. Smrť guľkou bola lepšia ako smrť plynom," povedal pán Bialowitz s tým, že bolo pre nich zázrakom, keď sa v septembri 1943 zrazu v transporte zjavili židovskí väzni, ktorí bojovali v sovietskej armáde. Konečne ich plán nadobudol reálne črty, keďže vojaci vedeli všetko o boji a stratégii a ich vedomosti boli pre nich kľúčovými.

SS-áci a ich ukrajinskí pomocníci si podpísali ortieľ smrti, keď kvôli zvýšenému splyňovaniu nechali 80 z nich nažive. Tí potom spolu s ostatnými zosnovali konšpiráciu, ktorá mala dve fázy. Najprv za 60 minút eliminovať Nemcov, prerušiť telegrafické spojenie a potom prezradiť svoje plány zvyšku väzňov, ktorých bolo v tom čase v tábore 600. Po tom, čo zabili väčšinu Nemcov, sa ozbrojení zbraňami väzniteľov dostali cez ostnaté drôty a utekali cez mínové pole smerom do lesa. "Stále mám na rukách jazvy po ostnatom drôte. Vzduch bol naplnený zvukmi a dymom explodujúcich mín. Bezpečné bolo bežať popri budovách, pretože som správne predpokladal, že Nemci neumiestnia míny v blízkosti domov. Dostal som sa do lesa s mojím bratom, asi 400 väzňov zomrelo."

Povstanie, ktoré sa odohralo 14. októbra 1943 v Sobibore, sa považuje za druhé najvýznamnejšie po povstaní vo varšavskom gete, pretože pri ňom neozbrojení a bezmocní ľudia preukázali svoju silu, aby vydali svedectvo o obrovskom utrpení. Z 200, ktorí sa dostali až do lesa, sa však dožilo konca vojny iba 42. Muž, ktorý patrí medzi nich, hovorí, že jeho spomienky sú "bojom za svet bez genocídy, bez nenávisti, aby mojich päť detí a 15 vnúčat mohlo byť súčasťou tohto lepšieho sveta". Bohužiaľ aj v dnešných časoch pokračuje systematické vraždenie nevinných a podľa neho existuje strach, že niekto raz použije jadrové zbrane rovnakým spôsobom ako Hitler použil plynové komory.

Najväčší cintorín Slovákov vo

Pár dní po povstaní zrovnali nacisti tábor so zemou a zahladili všetky stopy po jeho existencii. Na jeho mieste nasadili stromy tak, aby sa už nikto nedozvedel, že za 18 mesiacov tu vyvraždili až 250-tisíc ľudí, z toho 25-tisíc Slovákov. História ako by na toto miesto zabudla a iba preživší spolu s archeológmi mohli podať dôkaz o tom, ako to tu počas vojny vyzeralo. Stále však chýba priestor, ktorý by bol dôstojnou spomienkou na tých, ktorí tu našli svoju smrť. Práve na jeho vybudovaní sa však momentálne podieľajú aj pracovníci zo slovenského Múzea židovskej kultúry. Situácia je o to pálčivejšia, že o pár dní si pripomenieme už 70. výročie od udalosti, ktorá urobila konečne prietrž nacistickým hrôzam.

O tom, či sa ľudstvo z tejto obrovskej tragédie dostatočne ponaučilo, sa vedú polemiky. Ako sa však vyjadrila na záver svojej prednášky izraelská profesorka Hanna Yablonka, "hlavné ponaučenie už existuje v desatore prikázaní: Nezabiješ. Všetko ostatné je medzi každým jednotlivcom a jeho svedomím".


Galéria

Filip Bialowitz sa vrátil

Nástroje k článku



ZDROJ: sz
FOTO: edah.sk, wikipedia, rueckblende-volkmarsen.de

Nahlásiť chybu

Najčítanejšie články