Libby Stroutovú vraj každý dobre pozná – veď pred pár rokmi ju vyhlásili za najtučnejšiu tínedžerku sveta. No ni¬kto sa neunúva nazrieť jej do duše, aby zistil, kým naozaj je a čím si prešla.
Volám sa Libby Stroutová. Už ste o mne asi počuli. Pravdepodobne ste videli video, ako ma vyslobodzujú z nášho domu. Videlo to už 6 345 981 ľudí, takže šanca, že ste medzi nimi, je dosť veľká. Pred tromi rokmi som bola najtučnejšou tínedžerkou Ameriky. Vážila som 296 kilogramov, čo je asi 226 kilogramov nadváhy.
Jacka Masselina vraj tiež každý dobre pozná. Je šarmantný, má štýl a vie, ako zapadnúť. No nikto netuší, že skrýva tajomstvo: trpí zriedkavou neurologickou poruchou a nie je schopný rozoznávať ľudí. On sa však tvári, že je nad vecou a nikoho si príliš nepúšťa k telu.
Až kým nestretne Libby. Na začiatku ju Jack pred spolužiakmi kruto poníži a ona mu za to jednu strelí. Najprv na seba zazerajú, no neskôr príde čosi, čo nečakali... postupne sa medzi nimi rodí zvláštne priateľstvo.
On začne obdivovať Libbinu odvahu, razantnosť a veľké srdce, jej sa zasa zapáči Jackov šarm, zmysel pre humor, oddanosť blízkym. Odkedy trávia veľa času spolu, už necítia takú osamelosť v duši. Jednoducho tak to je – niekedy stretnete človeka, ktorý vám obráti celý svet hore nohami.
Jennifer Nivenová si získala čitateľov po celom svete, aj na Slovensku, nádherným príbehom Všetky skvelé miesta. Teraz prichádza s novinkou Vesmír na pleciach, ktorú The New York Times nazval „očarujúcou love story“ a The Wall Street Journal bol ešte stručnejší a jasnejší: „Srdcervúce.“
Jennifer Nivenová je americká spisovateľka, literárnej tvorbe sa naplno venuje od roku 2000. Odvtedy napísala štyri romány pre dospelých, tri populárno-náučné knihy a dve knihy pre dospievajúcu mládež. Medzinárodný bestseller Všetky skvelé miesta a krásny príbeh o sile porozumenia Vesmír na pleciach.
Je zakladateľkou internetového magazínu Germ pre čitateľov v stredoškolskom a vyššom veku.
Začítajte sa do novinky Vesmír na pleciach:
Nie som zlý človek, ale chystám sa urobiť zlú vec. Budeš ma za to nenávidieť. Aj pár ďalších ľudí ma bude nenávidieť, ale aj tak to urobím.
Možno to bude znieť ako výhovorka, no trpím chorobou zvanou prosopagnózia, čo znamená, že nedokážem rozoznávať tváre. Ani tváre ľudí, ktorých mám rád. Ani tvár svojej mamy. Ani svoju vlastnú.
Predstav si, že vojdeš do miestnosti plnej cudzích ľudí, ktorí pre teba nič neznamenajú, pretože nepoznáš ich mená ani životy. Predstav si, že prídeš do školy alebo do práce, alebo ešte horšie, do vlastného domu, kde by si mala poznať všetkých, no aj tam ti ľudia pripadajú ako cudzinci.
Toto prežívam každý deň: vchádzam do miestnosti, kde nikoho nepoznám. A to platí pre každú miestnosť. Ľudí sa snažím rozoznávať podľa chôdze, gestikulácie, hlasu, vlasov. Učím sa ich identifikačné znaky. Vravím si, Dusty má odstávajúce uši a ryšavohnedé afro, zapamätám si to a tak rozoznám svojho malého brata, no neviem si ho predstaviť, kým sa tie veľké uši s afrom nepostavia priamo predo mňa. Rozoznávanie ľudí je ako superschopnosť, ktorú majú všetci okrem mňa.
Pýtaš sa, či mi túto chorobu diagnostikovali? Nie. A nielen preto, že si myslím, že je to nad chápanie môjho pediatra, doktora Bluma. Nielen preto, že za posledné roky moji rodičia museli prejsť rozličnými problémami. Nielen preto, že, ako dobre vieš, je lepšie nebyť čudákom, ale aj preto, že jedno moje ja dúfa, že to nie je pravda. Že to možno raz zmizne samo. Zatiaľ fungujem takto:
Prikyvuj a usmievaj sa na každého.
Buď šarmantný.
Buď „prítomný“.
Buď ohromne zábavný.
Buď šašom na párty, no nepi alkohol. Neriskuj, že stratíš kontrolu (toho je dosť aj za triezva).
Buď ostražitý.
Rob všetko, čo sa dá. Buď pánom idiotov. Hocičo, čo ťa ochráni pred útrapami. Vždy je lepšie byť v pozícii lovca ako koristi.
Nepíšem ti to preto, aby som sa ospravedlňoval za to, čo chcem urobiť. Len chcem, aby si vedela, že som nechcel nikomu ublížiť. Nerobím to preto. Aj keď viem, že presne to sa stane.
S pozdravom,
Jack
P.S.: Ty jediná vieš o mojej chorobe.
• • •
Prosopagnózia, podstatné meno: 1. porucha schopnosti rozoznávať tváre, môže sa prejaviť po úraze mozgu, 2. stav, keď sú pre vás všetci cudzí.
Pred 18 hodinami
Libby
Ak by som na nočnom stolíku mala lampu s džinom, priala by som si tieto tri veci: aby moja mama žila, aby sa už nikdy nestalo nič zlé alebo smutné a aby som sa na Strednej škole Martina van Burena stala členkou Družstva slečien, najlepšieho tímu roztlieskavačiek v štáte.
Čo ak ťa tam nebudú chcieť prijať?
Na hodinách bolo 3.38 a moja myseľ sa rozhodla lietať ako šialená. Presne ako môj kocúr George, keď bol ešte mačiatkom. Chvíľu sa moja myseľ škriabala po záclone, potom sa hompáľala na poličke. A hneď mala labku strčenú v akváriu a hlavu pod vodou.
Ležala som v posteli, zízala do tmy a myseľ mi skákala po celej izbe.
Čo ak znova ostaneš uväznená? Čo ak budú musieť vyraziť dvere na jedálni alebo zbúrať stenu na záchodoch, aby ťa dostali von? Čo ak sa tvoj otec znovu ožení, potom zomrie a ty zostaneš s jeho novou ženou a nevlastnými súrodencami? Čo ak zomrieš? Čo ak žiadne nebo neexistuje a mamu už nikdy neuvidíš?
Nútila som sa spať.
Zavrela som oči a ležala bez pohnutia.
Vôbec som sa nepohla.
Niekoľko minút.
Nútila som svoju myseľ ticho ležať, spi, spi, spi.
Čo ak prídeš do školy a zistíš, že všetko je iné, že deti sú iné, a môžeš sa snažiť, koľko chceš, a nikdy medzi ne nezapadneš?
Otvorila som oči.
Volám sa Libby Stroutová. Už ste o mne asi počuli. Pravdepodobne ste videli video, ako ma vyslobodzujú z nášho domu. Videlo to už 6 345 981 ľudí, takže šanca, že ste medzi nimi, je dosť veľká. Pred tromi rokmi som bola najtučnejšou tínedžerkou Ameriky. Vážila som 296 kilogramov, čo je asi 226 kilogramov nadváhy. Nebola som však vždy taká tučná. Toto je skrátená verzia môjho príbehu: Zomrela mi mama, pribrala som, no stále som tu. V žiadnom prípade to nie je otcova chyba.
Keď ma zachránili, o dva mesiace sme sa presťahovali na opačný koniec mesta. Dnes už dokážem vyjsť z domu po vlastných. Schudla som 137 kilogramov, čiže jedného celého človeka. Ešte musím schudnúť 86 kilogramov, no nemám s tým problém. Páči sa mi byť tým, kým som. Konečne môžem behať, viezť sa v aute. A kupovať si oblečenie v normálnom obchode, namiesto šitia na mieru. A môžem tancovať. Okrem toho, že sa konečne nemusím báť zlyhania orgánov, je to tá najúžasnejšia vec v mojom novom živote.
Ďalší deň mal byť mojím prvým dňom v škole od piatej triedy. Po novom ma budú oslovovať druháčka, čo je, povedzme si úprimne, lepšie ako najtučnejšia tínedžerka Ameriky. Je veľmi ťažké nebyť na smrť vydesená.
Čakala som, kedy ma opantá panika.
- reklamná správa -
