V lese sa našlo telo tínedžerky Camilly Greenovej, ktorá bola tri mesiace nezvestná. Niekto ju rituálnym spôsobom zavraždil, možno aj týral a mučil. Opatrne ju položil na lôžko z vtáčích pier, nahú, a okolo tela umiestnil sviečky v tvare pentagramu. Podľa súdneho lekára obsah jej žalúdka vypĺňali pelety. Vtáčí zob... Vrah po sebe nezanechal žiadne stopy.
Holger Munch a Mia Krügerová opäť na scéne.
Keď v roku 2015 vyšlo severské krimi Cestujem sama od dovtedy slovenským čitateľom neznámeho autora Samuela Bjorka, stala sa kniha jedným z hitov v tomto žánri. Autor aj kniha sa dokonca umiestnili na siedmom mieste v ankete TOP autor a TOP kniha roku 2015 portálu SeverskeKrimi.sk.
Teraz vychádza druhá kniha tohto autora s názvom Sova. Opäť prináša premyslenú a napínavú zápletku, pričom Bjork majstrovsky preniká hlboko pod povrch ľudskej mysle.
Vyšetrovaním nového brutálneho prípadu je poverený skúsený kriminalistický veterán Holger Munch a jeho geniálna, hoci trochu labilná kolegyňa Mia Krügerová. Ani oni, ani nikto z ich tímu však nie je pripravený na zlo, ktorému budú musieť čeliť pri pátraní.
Čo je to za šialenca, kto sa to komu a za čo mstí?
Spočiatku nenachádzajú nič, žiadne dôkazy, nemajú sa čoho zachytiť. Zapracuje však mladý hacker a... náhoda. Kruh sa pomaly uzatvára a všetko nasvedčuje tomu, že medzi vraždou a udalosťami, ktoré sa odohrali pred mnohými rokmi, by mohla existovať nejaká súvislosť.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Vlado Kobielsky:
Samuel Bjork bude hlavnou hviezdou na tohtoročnom knižnom veľtrhu Bibliotéka. V piatok 11.novembra bude s ním diskusia o 17:00 v bratislavskej Inchebe, kde určite prezradí oveľa viac o svojich knihách a podpíše fanúšikom obidve svoje knihy, Cestujem sama i novinku Sova.
Začítajte sa do novej severskej detektívky Sova.
Prvá časť
1
Fotograf Tom Petterson vytiahol z auta svoj batoh a chvíľu si vychutnával pohľad na priezračnú vodu vo fjorde. Potom si prehodil batoh cez chrbát a vykročil do lesa. Bol začiatok októbra a chladivé slnečné lúče kúpali krajinu navôkol v zlatistej farbe. Jemné pásiky svetla dopadali na žlté a červené jesenné lístie, ktoré čoskoro opadne a uvoľní priestor zime.
Tom Petterson zbožňoval svoju prácu, najmä ak mohol tráviť čas vonku. Poveril ho tým samotný guvernér kraja Oslo a Akershus. Mal zmapovať včelník severný, zákonom chránenú rastlinu, pretože jej hrozí vyhynutie a nachádza sa výlučne v oblasti osloského fjordu. Na svojom blogu dostal nový tip na oblasť výskytu tejto rastlinky, a tak sa ju rozhodol dnes preskúmať. Mal za úlohu zapísať počet a polohu novoobjavených exemplárov tohto veľmi ojedinelého a mimoriadne vzácneho druhu.
Včelník severný je asi desať až pätnásť centimetrov vysoká rastlinka s modrými, modrofialovými alebo čisto fialovými kvetmi, ktoré na jeseň zoschnú, sfarbia sa dohneda a svojím výzorom pripomínajú klasy. Vzácna je nielen samotná rastlinka, ale aj zriedkavo sa vyskytujúci chrobák blyskáčik, malý hmyz s modrým pancierom, ktorý žije výlučne v kvetoch včelníka severného. Zázraky prírody, pomyslel si Tom Petterson a zoširoka sa usmial. Zišiel z chodníka a riadil sa pokynmi nadšeného a pozorného amatérskeho botanika, ktorý ho upozornil na túto oblasť svojím príspevkom na blogu.
Občas premýšľal o tom, či Boh naozaj existuje. Nikdy by to nahlas nepriznal, pretože rodičia ho vychovali v duchu, že Boh neexistuje a boli pri tejto výchove veľmi dôslední. Občas si však myslel, že to nie je pravda. Božie dielo. Všetky malé a veľké veci, ktoré do seba tak nádherne zapadali a vytvárali celok. Vtáci, ktorí sa sťahovali na juh a prekonávali obrovské vzdialenosti len preto, aby každú jeseň doleteli na to isté miesto. Listy na stromoch, ktoré každý rok menili farbu a premieňali stromy a zem okolo nich na živé umelecké dielo. Nie, nikdy by to nahlas nepriznal, ale často o tom uvažoval.
Tom Petterson bol zamestnancom Fakulty prírodných vied Univerzity v Osle. Po doštudovaní na univerzite a získaní titulu mu na fakulte ponúkli miesto. Po roku sa na fakultných chodbách pošuškávalo, že sa uvoľnila pozícia dekana katedry biologických vied a jeho meno skloňovali v súvislosti s touto funkciou. Tom Petterson však neurobil nič pre takéto povýšenie. Dekan katedry biologických vied? Nie, naňho to bolo priveľa administratívy. Bol spokojný tam, kde bol. Obľuboval vychádzky do prírody a to bol aj dôvod, prečo sa stal botanikom. Nemal najmenší záujem vysedávať na schôdzach.
Keď mu zavolali z kancelárie krajského guvernéra a poverili ho touto úlohou, považoval to za obrovskú česť a chopil sa jej s nadšením. Ochranca včelníka severného, tým by sa veľmi rád stal. Botanikovi sa roztiahla tvár do širokého úsmevu, keď si zrazu spomenul na objav na ostrove Snarøya spred niekoľkých rokov. Obrovský nález rastlín na pozemku patriacemu istému milionárovi. Nie všetci sa z tohto objavu tešili. Samozrejme, že tí, čo si kúpili pozemky, by na mieste nálezu najradšej nerušene a v tichosti postavili svoje luxusné vily s bazénmi, no včelník severný bol podľa Bernského dohovoru prísne chránenou voľne žijúcou rastlinou, preto ho nesmeli zlikvidovať, ani akýmkoľvek spôsobom poškodiť.
Odbočil doprava, pretisol sa pomedzi dva vysoké ihličnaté stromy a kráčal pozdĺž potôčika až k miestu, kde sa mali rastliny údajne nachádzať, čo na jeho tvári vyčarilo ďalší úsmev. Tom Petterson bol telom a dušou ochrancom prírody a neskutočne ho tešilo, že aspoň raz v živote vyhrala súboj s bagrami celkom nenápadná rastlinka. Prekročil potôčik a vtom zastal, lebo začul šuchot v kroví. Petterson zdvihol fotoaparát, pripravený zachytiť každý detail. Jazvec? Nebol to náhodou jazvec lesný? Toto bleskurýchle zviera nebolo vôbec také rozšírené, ako si mnohí mysleli. Nasledoval zvuky, ktoré ho doviedli na čistinku, no dopadajúce svetlo spomedzi korún stromov ho tak oslepilo, že nič nevidel. Jedna z fotografi, ktorá mu na blogu jednoznačne chýbala, bola fotografia jazveca lesného. Okrem toho by to bol aj skvelý úlovok – tri včelníky severné a jazvec lesný. Perfektný sobotňajší výlet do prírody.
Zrazu si všimol, že pred ním niečo leží. Modrobiele nahé telo. Dievča. Tínedžerka. Tom Petterson od ľaku pustil z ruky fotoaparát a v šoku si ani nevšimol, že padol do vresového porastu. Pred ním ležalo telo mŕtveho dievčaťa. Perie? Preboha. V lese leží nehybné a nahé telo mladej dievčiny. Telo pokrýva perie. A v ústach má bielu ľaliu. Tom Petterson sa zvrtol na päte, náhlivo sa predieral hustým porastom, až kým nenašiel chodník. Bežal, čo mu sily stačili. Dobehol až k autu a zavolal 112.
2
Policajný vyšetrovateľ Holger Munch sedel v aute pred domom v mestskej časti Røa, ktorá je zároveň aj jedným z osloských predmestí. Svoj súhlas oľutoval. V tomto bielom rodinnom dome býval so svojou bývalou manželkou Marianne, až do rozvodu pred desiatimi rokmi. Odvtedy do domu nevkročil.
Tento zavalitý vyšetrovateľ si zapálil cigaretu a stiahol okienko. Pred pár dňami absolvoval pravidelnú lekársku prehliadku a lekár mu znova dôrazne prízvukoval, aby z jedálneho lístka vylúčil mastné jedlá a výrazne obmedzil cigarety. Nič z toho však tento päťdesiatštyriročný policajt neplánoval urobiť, určite nie v blízkej budúcnosti. Holger Munch totiž potreboval cigarety pri premýšľaní, a on veľmi rád premýšľal. Zbožňoval šach, krížovky, matematiku, skrátka všetko, čo mohlo naštartovať jeho mozgové bunky. Často vysedával pred počítačom a četoval so svojimi priateľmi o rozličných partiách nórskeho šachistu Magnusa Carlsena, debatovali o riešeniach veľkých či malých matematických hádaniek ako napríklad o tej, ktorú mu nedávno odmejloval jeho priateľ Juri, profesor z Minska. Pred niekoľkými rokmi na ňu natrafil na internete.
V jazere stojí kovová tyč. Polovica tyče je zapichnutá v zemi, tretina tyče je pod vodou a osem metrov tejto tyče vytŕča nad hladinu. Aká dlhá je táto tyč?
S pozdravom J.
Munch sa na chvíľu zamyslel, a poľahky dospel k správnemu riešeniu. Práve sa chystal Jurimu odpísať, no vyrušil ho vyzváňajúci mobil. Skĺzol pohľadom na displej. Mikkelson, jeho šéf z Grønlandu. Munch nechal mobil ďalej vyzváňať, ešte niekoľko sekúnd zvažoval, či ho má zdvihnúť, ale nakoniec sa rozhodol ignorovať ho. Stlačil červené tlačidlo na displeji a vložil mobil naspäť do vrecka. Teraz má vyhradený čas na rodinu. Zhruba pred desiatimi rokmi čelil podobnej dileme a rozhodol sa nesprávne. Nevenoval dosť času a pozornosti svojej rodine, pracoval dvadsaťštyri hodín denne, a keď už bol konečne doma, v myšlienkach vždy zablúdil niekam inam. A teraz znova stál pred týmto bielym domom, pod ktorého strechou žije s niekým iným jeho bývalá žena.
Holger Munch sa poškriabal na brade, pozrel sa do spätného zrkadla na obrovský ružový darček na zadnom sedadle previazaný zlatou stuhou. Dnes oslavovala vnučka Marion, jeho malé zlatíčko, svoje šieste narodeniny. Len preto prišiel sem na predmestie Røa, aj keď sa kedysi zaprisahal, že jeho noha viac prah tohto domu neprekročí. Posledný raz si potiahol z cigarety a prstom druhej ruky prešiel po prste, kde ešte donedávna nosil obrúčku. Nosil ju na prste celých desať rokov po rozvode, nedokázal si ju jednoducho dať dole. Marianne bola jeho veľká láska a predstavoval si, že budú navždy spolu. Ani roky po rozvode Munch nebol schopný pozvať nijakú inú ženu na rande. Niežeby nemal na to príležitosť. Stretol zopár žien, ktoré sa okolo neho obšmietali, ale on nemal jednoducho záujem. Nezdalo sa mu to reálne. Až teraz si sňal z prsta obrúčku. Schoval ju do skrinky v kúpeľni, pretože nemal to srdce ju len tak zahodiť. Hoci ubehlo desať rokov, mohol ešte dúfať? Alebo to bola z jeho strany chyba? Mal nakoniec poslúchnuť rady svojich priateľov a pohnúť sa ďalej? Nájsť si nejakú inú?
Holger Munch si sťažka povzdychol, znova si potiahol z cigarety a ešte raz sa zahľadel na ružový narodeninový darček. Možno to aj tentoraz trocha prehnal. Jeho dcéra Miriam mu za to veľmi často nadávala, pretože sa domnievala, že malú Marion rozmaznáva. Doprial jej totiž vždy všetko, na čo prstom ukázala. Ani teraz sa nezdržal a kúpil to, čo si myslel, že si jeho vnučka praje najviac na svete. Bábiku Barbie s celým Barbie domom a vlastným Barbie autom. Akoby už počul svoju dcéru Miriam, ako mu drží prednášku o rozmaznávaní detí, ženskom tele, idoloch a ideáloch. Preboha, nebola to náhodou len obyčajná bábika? Čo môže byť zlé na tom, že si túto bábiku želá jedno malé dievča ako darček na narodeniny?
Opäť mu zazvonil mobil a na displeji sa znova objavilo Mikkelsonovo meno. Munch stlačil to isté červené tlačidlo a hovor odmietol. Keď mobil zazvonil tretí raz, bol takmer v pokušení zdvihnúť ho. Mia Krügerová. S láskou myslel na svoju kolegyňu, no aj tak hovor neprevzal. Ide o rodinu. Zavolá jej neskôr. Možno by sa s ňou mohol neskôr večer stretnúť v bare Justisen pri čaji. To bude zrejme to, čo bude po tomto stretnutí potrebovať ako soľ. Pozhovárať sa s Miou. Veď sa už dlhšie nestretli a naozaj mu chýbala.
Len pred niekoľkými mesiacmi ju navštívil na ostrove pri pobreží Trøndelagu, aby ju priviedol domov. Izolovala sa od okolia, nemala dokonca ani mobil a on musel letieť až do Værnes, požičať si auto a primäť lokálnu políciu, aby ho loďou prepravila až k nej. Mal so sebou vyšetrovaciu zložku, ktorá ju donútila opustiť samotu a vrátiť sa naspäť do hlavného mesta. Munch rešpektoval všetkých kolegov v jednotke, ale Mia Krügerová bola veľmi špeciálna. Naverboval ju počas štúdia na Vysokej policajnej škole, skôr ako riadne ukončila štúdium. Mala vtedy asi dvadsať rokov a na dievča so zvláštnym talentom ho upozornil samotný rektor a zároveň Munchov bývalý kolega. Prvé stretnutie prebehlo neformálne v neďalekej kaviarni. Mia Krügerová, mladá dievčina v bielom svetri, úzkych čiernych nohaviciach, s dlhými čiernymi vlasmi ako nejaká indiánka a s tými najjasnejšími modrými očami, aké kedy videl. Okamžite sa mu zapáčila. Bola inteligentná, sebavedomá a sálal z nej neuveriteľný pokoj. Hoci vedela, že sa stretli, aby ju otestoval, bola nanajvýš zdvorilá, s iskrou v očiach, ktorá predznamenávala jedinú nevypovedanú otázku: Myslíš si, že som úplne padnutá na hlavu?
Mia Krügerová prišla o svoju sestru-dvojča pred mnohými rokmi. Našli ju mŕtvu v jednej špinavej pivnici v osloskej mestskej časti Tøyen po predávkovaní heroínom. Mia zo smrti obviňovala Sigridinho priateľa. O pár rokov neskôr, pri jednej rutinnej obhliadke prívesu v horskej oblasti Tryvann, sa ich cesty opäť skrížili. Mal pri sebe novú obeť. Mia vystrelila v afekte a dvoma zásahmi priamo do hrude ho zabila. Holger Munch tam vtedy bol a vedel, že celý prípad by mohli klasifikovať ako smrť v sebaobrane. Keďže sa Miu snažil obhajovať a chrániť, preložili ho do iného obvodu. Miu začali interne vyšetrovať. Takmer dva roky potom, ako nastúpil na policajnú stanicu v meste Hønefoss, ho zavolali naspäť ako policajného vyšetrovateľa a šéfa Špeciálnej vyšetrovacej jednotky na ulici Mariboesgate. Miu povolali opäť do služby, no šéf na Grønlande si o nej napriek všetkému myslel, že je emočne labilná. Mikkelson ju teda znova suspendoval a odkázal jej, že do kancelárie nevstúpi, kým sa nepodrobí sedeniam u psychológa, ktorý ako jediný ju môže uznať za práceschopnú.
Munch zrušil ešte jeden šéfov hovor, zostal sedieť v aute a uprene sa pozeral do spätného zrkadla. Čo to vlastne stváral? Ubehlo desať rokov a on sedí tu v aute pred ich bývalým spoločným domovom, kde ona žije s iným mužom a i napriek tomu stále dúfa, že by sa to dalo nejakým spôsobom vyriešiť? Si idiot, Holger Munch. Pravdepodobne by k psychológovi mali zájsť viacerí. Munch si vzdychol a vyšiel z auta. Vonku sa ochladilo. Leto sa definitívne skončilo a vyzeralo to, že aj jeseň sa už chýli ku koncu, hoci bol len začiatok októbra. Pritiahol si vlnený kabát tesnejšie k telu, vylovil z vrecka mobil a poslal Jurimu odpoveď.
