Z portfólia vydavateľov, ktorí boli na BRaKu – je v ňom niečo, čo ťa vyslovene upútalo a povedal si si, „takto by sa naozaj mala robiť kniha“? Mne osobne sa napríklad páčia „absyntovky“, ktoré považujem za veľmi vydarené aj po vizuálnej stránke, aj po obsahovej a vyslovene je za tým vidieť koncept, ktorý funguje. Hovorili sme (mimo záznamu, pozn. MM) o tom, že v 90. rokoch niektoré veci nefungovali, čiže existuje niečo také, pri čom si si povedal, keď si sa prechádzal medzi stánkami na BRaKu, že „títo ľudia to robia naozaj dobre“?
S týmto pozorovaním sa úplne stotožňujem – Absynt je podľa mňa vydavateľstvo, ktorého cesta keby sa stala precedensom pre budúce vydavateľské iniciatívy, tak sa máme na čo tešiť. Je za tým cítiť premyslený koncept nielen jednej knihy, ale celého produktívneho tvorivého snaženia. Knihy skvelo vyzerajú, Pavlína Morháčová je známa, oceňovaná grafická dizajnérka, sú to kvalitne vyberané tituly na základe zrejmého editorského plánu... a myslím, že sú dosť odvážne, pretože priniesť na relatívne malý slovenský trh celý žáner si vyžaduje veľkú odvahu a samozrejme, aj prekladateľská a editorská stránka je pri tých knihách na vysokej úrovni.
Navyše vydavateľstvo Absynt ja osobne vnímam aj v súvislosti s BRaKom – pamätám si, ako boli ešte na úplne prvom BRaKu, kedy sme mali tému „reportážna literatúra“ a riešilo sa, prečo tento žáner na Slovensku prakticky nie je. Chalani z Absyntu tam sedeli v publiku a už uvažovali o tom, že si toto vydavateľstvo založia. O rok, na prvý BRaK, prišli ešte takí nesmelí s dvomi alebo tromi vydanými titulmi, na tomto druhom ročníku však už patrili medzi nosné vydavateľstvá so zaujímavým menom a dôležitým postavením v slovenskom vydavateľskom rámci. Myslím si, že okrem toho treba jednoznačne oceniť aj prácu mladých, rodiacich sa iniciatív napríklad z okolia časopisu Egreš – ide tiež o projekt, ktorý má pomerne veľké ambície a prichádza s niečím novým a rozširuje sa, vznikol prvý knižný titul pre deti, sú tam rôzne ambície, spojené s knižnou kultúrou, ako pohľadnice, ilustrácie, grafiky, kalendáre, čo ja osobne vnímam ako súčasť knižného spektra...
Hovoríme stále o knihách, no tie netvorí len text, teda – ako sa tebe pozdáva súčasná knižná kultúra, ak berieme knihu ako artefakt, na ktorom sa podieľa nielen autor, ale aj rad ďalších ľudí od editora až po dizajnéra a ilustrátora?
Pri tomto pozorovaní som veľký optimista, lebo sa mi zdá, že odkedy sledujem knihy, ktoré v našich vydavateľstvách vychádzajú, jednoznačne vidím progres – mám na mysli predovšetkým vizuálnu, materiálnu a povedzme typografickú stránku kníh, nie úplne si dovolím takéto stanovisko zaujať v prípade edičnej a jazykovej práce. Mám pocit, že tam by ten progres – hoc badateľný – mohol byť výraznejší. V zásade si myslím, že sme svedkami veľmi zaujímavého a dobrého vývoja, spomeňme si pravda na 90.roky, ktoré nie sú až tak ďaleko – k podstatnej časti kníh, ktoré u nás v tomto čase vychádzali, sa nie až tak radi hlásime a myslím si, že v knižniciach viacerých z nás chýbajú niektoré tituly z tohto obdobia...
...alebo, aj keď ich radi čítame, tak sa na ne neradi pozeráme...
...presne tak, alebo, ako si ty navrhol – a ja si asi tento postoj osvojím – treba im vymyslieť nejaké nové prebaly, napríklad z novín.
A čo obsah? Literatúra ako taká na Slovensku v súčasnosti.
Pôvodná literatúra na Slovensku má podľa mňa jeden veľký nedostatok, ktorý ale skôr nesúvisí s jej kvalitatívnou stránkou – mám pocit, že jej trošku chýba vnútorná ambícia prekročiť rámec krajiny. Nemyslím tým tematické zameranie, ale naozaj nejaká predstava toho, že to je vôbec možné. Prejavuje sa to podľa mňa v akejsi neschopnosti napojiť sa na nejaký „spoločný príbeh“ – poviem to takými vznešenými slovami – cez ktorý by slovenská literatúra mohla oveľa sebavedomejšie vystúpiť niekam von. Ak ide o moje osobné čitateľské hľadisko, zdá sa mi súčasná slovenská literatúra – česť výnimkám – veľmi individualistická, veľmi v nej dominujú osobné mapovania osobných situácií, osobných pocitov a osobného prežívania – to je však iba môj opis situácie a nie jej hodnotenie.
Ak ide o prekladovú literatúru, tak mám pocit, že v tejto oblasti narastá vydavateľské sebavedomie veľmi zaujímavým spôsobom – veľmi sa teším, že za posledné roky vstúpili do čitateľského povedomia viaceré vydavateľsky veľmi odvážne a náročné počiny, páči sa mi, že na Slovensku máme niekoľko vydavateľstiev, ktoré sa neboja ísť do riskantnej situácie... A v posledných rokoch mám aj celkom dobrý pocit z toho, ako sa pristupuje k prekladom – zdá sa mi, že sú čoraz lepšie a že im vydavatelia venujú čoraz väčšiu opateru. To však neznamená, že z môjho čitateľského hľadiska neexistuje priestor, kam by sa to mohlo ešte posunúť.
Matúš Mikšík
- reklamná správa -
