Intelektuáli sú v civilizovanom svete prijímaní ako dôležitý pilier moderného štátu. Na Slovensku sa však z tohto pojmu stal dehonestujúci výraz. Hovorí sa o nich, že sú to kaviarenskí povaľači, dekadentní ľavičiari a darmožráči. Kým obyčajní ľudia krútia skrutkami, preberajú a predávajú tovar a v ich domovoch sa odráža modrasté svetlo nekončiacich sa televíznych seriálov, vzdelanci iba čítajú knižky a rozmýšľajú nad nesmrteľnosťou Platónových téz.
Takíto pochybovači si však neuvedomujú, že za každou zdravou spoločnosťou stojí premýšľajúca elita, ktorá sa nesmie báť ísť s kožou na trh. A presne tak to robí aj salónny teológ (ako si sám zvykne hovoriť) Michal Havran, ktorý prináša vo svojej knihe Besnota (Marenčin PT 2015) výber publikovaných esejí a textov.
Rozdelil ich do troch okruhov: Salónna teológia, Besnota v kresťanskom štáte a Z bratislavskej kaviarne. V briskných, výbušných a ironizujúcich pamfletoch Havran nikoho nešetrí. A už vôbec nie vlastné rady, keď do evanjelickej cirkvi, ktorej je súčasťou, poriadne búši. Nie cirkev, ale jej súčasné konanie je tou rozbuškou, ktorá Havrana hnevá: „Má problémy a tie súvisia so slabučkou intelektuálnou produkciou. Jej predstavitelia veľmi podceňujú fakt, že dnešná doba je zameraná na intelektuálne podnety. Stále fungujú na predstave, že ľuďom stačí dávať texty alebo názory na úrovni katechizmu.“
Na druhej strane práve v osobnosti pápeža Františka nachádza inštitúciu s ľudskou tvárou, ktorá sa neschováva za biskupskú dalmatiku a svoju autoritu. Havran sa púšťa do tém, ku ktorým sa oficiálna moc zmysluplnými argumentmi vyjadrovať nechce – možno ešte tak krčmárskou rétorikou. Preferencie sú totiž dôležitejšie než celospoločenský dialóg. V tomto vidí Havran slovenskú malosť, z ktorej potom pramení začarovaný kruh. Politika je definitívne považovaná za to najväčšie zlo na svete, pričom by mala práve ona reagovať na krízu ľudskosti. Havran hovorí o kultivovanosti, intelektuálnom napredovaní a zodpovednosti voči vlastnej krajine, v ktorých sme podľa neho absolútne zlyhali...
Havran je brilantným štylistom a jeho texty balansujú na hrane teológie, filozofie, politológie a sociológie. Necítiť v nich zatrpknutosť, ktorú mu chcú mnohí prisúdiť, ale ako to on nazýva – generačný hnev. Oprávnený hnev človeka strednej generácie, ktorého krajina už mala byť dávno niekde inde. Kdeže sa teda podela tá inteligencia, taká prítomná v časoch Kukučína a štúrovcov? Naozaj sa stali nositeľmi alternatívnych názorov neonacisti a podivuhodní agitátori vyrábajúci „pravdu“ ako z lacných sci-fi brakov? Zostáva nám iba dúfať, že na Slovensku je inteligencia ešte stále prítomná a že aj slová Michala Havrana nás povzbudia k väčšej aktivite. Dovtedy bude u nás stále konflikt medzi tými, čo vedia, ako žiť, a tými, čo naozaj žijú.
Daniel Hevier ml.
