Štvrtok28. marec 2024, meniny má Soňa, zajtra Miroslav

Zvládne aj sicílskych zločincov

Zobraziť galériu (2)
(Zdroj: PR)

Zoznámte sa s Poldi, svojráznou Bavorkou, ktorá sa v deň svojich šesťdesiatych narodenín odsťahuje na Sicíliu, aby sa tam vo všetkej počestnosti a s pohľadom upretým na more upila na smrť. Mafia jej v tom zabráni, pretože na Sicílii neplatia žiadne pravidlá...

Teta Poldi a sicílske levy je vtipná a šarmantná detektívka z prostredia Sicílie, ktorú si užijete napríklad  na pláži. Ideálna letná pohodovka. A postavička, proti ktorej nemajú šancu ani sicílski zločinci.


Kniha Teta Poldi a sicílske levy sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma >>

Výhľad na more. Slnko. Sopku.

Poldi, teda Isolda Oberreiterová, je bývalá kostymérka. V deň svojich šesťdesiatych narodenín sa presťahuje z bavorského Mníchova na Sicíliu. Nič iné si nepraje len tú spomínanú pohodu a veľa alkoholu – chce sa upiť na smrť.
 

Vezme so sebou aj synovca, nádejného spisovateľa a beznádejného starého mládenca. Nepočíta však s početným a temperamentným príbuzenstvom svojho mŕtveho manžela. Sicílčania telom aj dušou sa rozhodli zasvätiť ju do dolce vita podľa svojho vlastného vzoru. A hneď je po odpočinku!

 

Tete Poldi pomáha v záhrade a domácnosti chlapec Valentino, ktorý však jedného dňa záhadne zmizne. Jednoducho nepríde, vyparí sa a nik o ňom nič netuší. Akoby sa po ňom zľahla zem.

Žeby v tom mala prsty mafia? Alebo sa mu prihodilo nejaké nešťastie?
Poldi sa cíti ako slávna slečna Marplová a tak sa púšťa do pátrania. Čoskoro jej cestu skríži atraktívny komisár Montana. A fešákom v policajných uniformách Poldi jednoducho neodolá...

 

Autor knihy Teta Poldi a sicílske levy Mario Giordano je syn talianskych prisťahovalcov, narodený už v Nemecku. Je autorom scenára k populárnym detektívnym seriálom Miesto činu, Schimanski či Volajte políciu 110.  V slovenčine už vyšiel jeho úspešný román Apokalypsa.


Kniha Teta Poldi a sicílske levy sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma >>
 

Začítajte sa do novinky Teta Poldi a sicílske levy:

1. kapitola

V nej sa dozvieme, ako a prečo sa Poldi odsťahuje na Sicíliu a čo na to jej švagriné. Bez parochne a fľaše brandy ani na krok. Poldi pozýva na grilovačku, dá svojmu synovcovi návrh, aký sa neodmieta, a spozná svojich susedov na Via Baronessa. Krátko nato však jeden z nich chýba.

 

Moja teta Poldi sa v deň svojich šesťdesiatych narodenín odsťahovala na Sicíliu, aby sa tam vo všetkej počestnosti a s pohľadom upretým na more upila na smrť. Toho sme sa všetci obávali, nakoniec jej však do toho vždy niečo prišlo. Sicília je komplikovaná, ani len umrieť sa tam nedá len tak, vždydo toho niečo príde. A potom ide zrazu všetko veľmi rýchlo, niekoho zavraždia a nikto s tým nechce mať nič spoločné. Nečudo, že teta Poldi, tvrdohlavá Bavorka, musela vziať veci do vlastných rúk a uviesť ich na pravú mieru. A tak sa to všetko začalo.

Teta Poldi. S veľkolepým zovňajškom a vždy pripravená na dramatický výstup. V ostatných rokoch trochu pribrala a nedá sa poprieť, že alkohol a trudnomyseľnosť zanechali na jej výzore pár stôp, bola však ešte stále atraktívnou ženou a duševne úplne fit, aspoň väčšinou. A vždy oblečená podľa poslednej módy. Keď Madonna vydala Music, mala Poldi ako prvá na Westermühlerovej ulici biely kovbojský klobúk.Jedna z mojich najstarších spomienok je, ako v žiarivo oranžovom nohavicovom kostýme stojí ešte so strýkom Peppem na terase mojich rodičov v Neufahrne, v jednej ruke pivo, v druhej cigareta, a všetko sa otriasa jej smiechom. Zvíjala sa v neutíchajúcom záchvate smiechu a pôsobilo to, akoby sa smialo celé jej telo. Smiech prerušovali len kliatby a oplzlosti, ktoré zo mňa nasledujúci deň urobili na školskom dvore hviezdu.

Isolde a Giuseppe sa spoznali v Mníchove v televízii, kde Poldi pracovala ako kostymérka a strýko Peppe ako krajčír, čo bolo povolanie, ktoré pre nedostatok iného nadania a vízií prevzal po svojom tyranskom a hypochondrickom otcovi, mojom starom otcovi. Vízie a nadanie chýbali aj jemu, na rozdiel od jeho otca, teda môjho prastarého otca Barnabáša, ktorý v dvadsiatych rokoch emigroval do Mníchova, a hoci po nemecky nevedel ani ceknúť, vybudoval tam prosperujúci veľkoobchod s južným ovocím a stal sa boháčom. Ale to už odbočujem.

Poldi a strýko Peppe, to bola veľká láska. Nanešťastie sa potom pár vecí od základu pokazilo. Dva potraty, alkohol, strýkove nevery, jeho rozvod, choroba a smrť, tá záležitosť s pozemkom v Tanzánii a niekoľko ďalších nepriaznivých okolností, zakopnutí a úderov osudu urobili z Poldi trudnomyseľnú ženu. A predsa sa aj naďalej veľa smiala, veľa milovala, chľastala, a ak jej niečo skrížilo plány, teda prakticky vždy, nedokázala to jednoducho nechať tak.

Poldi svoje povolanie kostymérky milovala. V ostatných rokoch jej však zákazky čoraz častejšie vyfúkli mladšie kolegyne. S televíziou to išlo z kopca, brandža bola čoraz dravšia a Poldi postupne strácala radosť z práce. Nanešťastie ju tá neblahá záležitosť s Tanzániou takmer pripravila o všetky úspory. Potom jej však krátko po sebe umreli obaja rodičia a zanechali jej domček na okraji Augsburgu. A keďže teta Poldi celý ten dom a všetko, čo s ním súviselo, nenávidela, nič nebolo jednoduchšie, ako dať dohromady zvyšné úspory, svoj malý dôchodok a splniť si dávne želanie. Umrieť s pohľadom upretým na more. A s rodinou.

Rodina na Sicílii však tušila, že Poldi so svojím sklonom k trudnomyseľnosti plánuje umieranie urýchliťpopíjaním. Bolo im jasné, že tomu treba všetkými dostupnými prostriedkami a na všetkých frontoch zabrániť. Keď teraz hovorím o rodine, mám namysli predovšetkým svoje tri tety Teresu, Caterinu a Luisu a strýka Martina, Teresinho manžela. Teta Teresa, ktorá má v našej rodine hlavné slovo, sa usilovala Poldi presvedčiť, aby sa presťahovala k nej do Catanie, už len preto, aby ju mal niekto na očiach.

„Prosím ťa, Poldi, čo si tam na vidieku počneš celkom sama?“ lamentovala svojou najlepšou mníchovčinou. „Presťahuj sa sem k nám, vždy si budeš mať s kým potrkotať a zahrať karty, všade sa dostaneš peši, divadlo, kino, samoobsluha aj nemocnica, všetko je na skok a máme tu dokonca aj zopár fešných policajtov.“

Nemala však šancu. Poldi so svojou melanchóliou si stanovila za cieľ výhľad na more a výhľad na more skutočne mala, spolu s dych vyrážajúcou panorámou na strešnej terase. Vpredu more a vzadu – otočiť sa, prosím – Etna. Čo viac by si človek mohol priať? Hlúpe bolo akurát to, že Poldi sa so svojím pochrámaným kolenom hore schodmi na terasu už takmer nevyštverala.

Torre Archirafi je ospalé priateľské mestečko na východnom pobreží Sicílie medzi Cataniou a Taorminou. Vďaka niekoľko kilometrov dlhému pobrežiu pokrytému veľkými ostrými lávovými kameňmi nie je vhodné na žiadne využitie v turistickom priemysle. Nehrozí mu teda žiadne zohavenie, žiadna gentrifikácia. To by sa aspoň zdalo. Obyvateľom to však nebráni, aby na pobrežie sypali odpad, zo všetkých síl si vzájomne sťažovali život a v lete nastavali medzi skaly na pobreží mohutné drevené plošiny a bufetové stánky. Tam sa potom cez víkendy nahrnú rodiny a mladí ľudia z Catanie a opaľujú sa, jedia, čítajú časopisy, hádajú sa, jedia, počúvajú rádio, jedia a flirtujú, a to všetko nonstop za neutíchajúceho hluku neidentifikovateľného dunenia basov a v zajatí omamných výparov kokosového oleja, tuku na vyprážanie a fatalizmu. A uprostred toho teta Poldi. Nikdy som to nepochopil, ale milovala to tam.

Na rozdiel od toho je zima v Torre zaliezavá, vlhká, more drsné a olovené, vlny narážajú do pripravených vlnolamov, akoby chceli spláchnuť celé mestečko. Slané morské výpary poškvrnia každý plafón tmavou plesňou. Klimatizácia a mľandravé kúrenie nemajú šancu. Už v prvý apríl potom, čo sa prisťahovala na Via Baronessa, musela teta Poldi celý dom znovu vybieliť. A potom každý rok znovu. Zimy v Torre nie sú žiadna zábava, ale aspoň netrvajú dlho.

Na nákupy sa chodí do neďalekého Riposta či rovno do megamercata Hipersimply, kde aj tak všetko majú. V samotnom Torre existuje už len malá trafika, Tabacchi signora Bussacca, kde človek dostane to najnutnejšie, potom bar-cukráreň Cocuzza so smutnou signorou a nakoniec Ristorante, ktorej sa dokonca aj mačky široko vyhýbajú. A predsa ponúka Torre Archirafi minerálny prameň, a hoci studnička v prístave už od sedemdesiatych rokov nefunguje, je minerálna aqua di Torre pre tetu Poldi pojem. Z bočnej steny starej vodárne vytŕča niekoľko medených kohútikov, z ktorých si obyvatelia Torre môžu zadarmo načerpať vlastnú minerálku.

„A ako chutí?“ spýtal som sa slušne, keď predo mnouteta Poldi prvýkrát básnila o verejnom minerálnom prameni, akoby to bola fontána s čokoládou.

„Pravdaže príšerne, čo si čakal? Poháňa ju však lokálpatriozitmus.“

 

Strýko Martino predával kedysi bankám pokladnice a trezory, čo bolo takisto veľmi lukratívne povolanie, a Sicíliu poznal ako svoju dlaň. Teraz strávil dlhé štyri týždne tým, že vozil tetu Poldi krížom-krážom od Syrakúz po Taorminu a hľadal s ňou vhodný dom. Tetám sa ju predsa len podarilo presvedčiť, aby sa uspokojila s miestami vzdialenými od Catanie maximálne hodinu cesty autom. Žiadny dom však nespĺňal jej predstavy, zakaždým bola s niečím nespokojná, frflala a vysmievala sa z neho. A pritom existovalo vlastne len jedno jediné, dosť ezoterické kritérium.

„Vieš,“ pošepkala mi raz Poldi, „je to veľmi jednoduché a okamžite to vycítim. Na niektorých miestach prúdi dobrá energia a na niektorých zlá. Neexistuje nič medzi tým, sú to len nuly a jednotky, takpovediac binárna štruktúra šťastia.“

„Čože???“

„Neprerušuj ma stále. Okamžite vycítim, či miestom prúdi dobrá, alebo zlá energia. A je jedno, či je to mesto, dom, alebo byt. Hneď to cítim. Tú energiu. Karmu. Či sú tam pevné základy. Chápeš? Jednoducho to cítim.“

A v žiadnom z domov, ktoré pre ňu tety našli, to Poldi necítila. Základy nikdy neboli dosť pevné a dokonca aj strýko Martino z toho začal byť mrzutý. A to už niečo znamená, pretože strýko Martino každou hodinou strávenou za volantom ožíva, odmieta klimatizáciu, z princípu nevypije ani hlt vody, a to ani v auguste, zato však vyfajčí viac cigariet ako vydýcha vzduchu.

Spomínam si na výlety so strýkom Martinom cez letné prázdniny, keď som sa hneď na začiatku spálil a musel si dať s kúpaním prestávku. Výlety! Dvanásťhodinové cesty autom Danteho Peklom, keď vzduch pripomínal roztavené sklo, bez vody a klimatizácie v začadenej fiatke Regata. Keď som stiahol bočné okienko, tvár mi spaľoval a brúsil horúci stredomorský vietor, takže som radšej naďalej dýchal cigaretový dym. Strýko Martino celý čas neúnavne rapotal. O dejinách Sicílie, pôvode tých najlepších pistácií, lordovi Nelsonovi a sestrách Brontëových, živote v stredoveku, Fridrichovi Veľkom, palermskej tržnici, love tuniakov a ich pľundrovaní japonskými rybárskymi loďami a mozaikách v Monreale. Komentoval živé vysielania z talianskeho parlamentu na Radio Radicale. Poúčal ma o kyklopoch, Grékoch, Normanoch, Araboch, generálovi Pattonovi a Luckym Lucianovi a žltých hodvábnych šatkách. O jedinej možnej metóde výroby dezertu granita. O anjeloch, démonoch, triskelione, skutočnej pravde o Kafkovi a komunizme a o vzťahu telesnej výšky a delikvencie v mužskej populácii Sicílie. Tu platí, že čím je muž nižší, tým je nebezpečnejší a tým pravdepodobnejšie patrí k mafii. Strýkovi vôbec nevadilo, že som takmer ničomu nerozumel. Moja taliančina nestála za fajku dymu. Okrem niekoľkých užitočných nadávok a slov ako che schifo, allucinante, birra, con panna, boh, beh mah, teda slovnej zásoby pubertiaka na pláži, som po taliansky nevedel ani ceknúť. Strýkovi Martinovi to bolo fuk. Dokonca ho nezaujímalo ani to, že som čoskoro nemal síl javiť akékoľvek známky života. Jednoducho pokračoval v ceste, fajčil, rapotal, s každou ďalšou hodinou mladší a sviežejší, ako akýsi sicílsky Dorian Gray. Občas, vo vzácnych chvíľach, keď na okamih zmĺkol, aby si pripálil ďalšiu cigaretu, si mrmlal meno svojej ženy.

„Teresa!“

Len tak, celkom bez prípravy, akoby bola niekde nablízku, v kufri alebo pod zadným sedadlom, a on jej musel niečo dôležité oznámiť.

„Teresa!“

Na toto zvláštne zaklínadlo lásky nebolo treba reagovať a teta Teresa ma raz uistila, že jeho volanie vždy počuje, nech by bola akokoľvek ďaleko.

Raz za čas sme zastavili pred vidieckou bankou v nejakej vyprahnutej diere, kde som konečne dostal kolu a strýko Martino popíjal s riaditeľom bankycaffè,uzatvoril s ním obchod alebo sa chopil zaklinených dvierok na trezore, ktoré sa potom akoby zázrakom znovu otvorili. Strýko Martino sa vyznal v obchodných trikoch, medzi ktoré patrilo aj hubárčenie. Okrem toho mi však stihol aj poukazovať okultné chrámové fresky v osemhranných románskych kostoloch, chladné tajné chodby na arabsko-normanských hradoch a dvojzmyselné štuky v barokových palácoch. Teda všetko, čo objavil na svojich cestách krížom-krážom po Sicílii.

Nikto teda nepozná Sicíliu lepšie ako strýko Martino. Hľadanie domu pre tetu Poldi však vystavilo i jeho skúsenosti a znalosti okolia, ba dokonca celú jeho životnú múdrosť náročnej skúške.

„Moja taktika v prvé dni bola,“ priznal sa mi, „Poldi skrotiť, podrobiť si ju, aby sa čo najrýchlejšie rozhodla a vybrala si dom neďaleko. Horúčava, vysedávanie v aute, frustrácia – to všetko ju malo rýchlo zlomiť. Teta Poldi je však nepoddajná, jednoducho nezničiteľná. Obrnená. Stená a nadáva, spopod parochne jej steká do tváre pot ako z kvapkajúceho kohútika, za nič na svete sa však nevzdá. Je neústupná. Madona na nebesiach, čo som ja všetko nevyskúšal.“

„A ako ste dom nakoniec našli?“

„Náhodou.“

Mlčal a pofajčieval, pofajčieval a mlčal. Čakal som. Aj to bol pokus, ako ho zlomiť. A na strýka to vždy platí, veď on chce rozprávať, on ani nevie nič iné, ako stále komunikovať.

Beh! Počúvaj ma teda. V posledný deň popoludní, máme za sebou päť domov, prepadá ma zúfalstvo, som s rozumom v koncoch a súrne potrebujem caffè. Na nasledujúcej križovatke teda odbočím z hlavnej cesty.“

„Do Torre Archirafi.“

„Veď hovorím, že to bola náhoda. Neplánovali sme tam žiadnu prehliadku. Dáme si len caffèv malom bare, veď vieš, v ktorom, v tom so smutnou signorou pri pokladni, a ja si s niekým trochu poklebetím. A Poldi? Tou už zas šijú čerti a chce sa opäť vydať na cestu. Ja sa však nenechám štvať, potrebujem pauzu, objednám si ešte jednu caffèa pokračujem v rozhovore s príjemným pánom. Poldi to však už nevydrží, vybehne z baru – a zmizne.“

 „Zmizne? Poldi? Ako je to možné?“

„Pane na nebesiach, myslím to predsa obrazne! Jednoducho niet jej. Po chvíli si predsa len začnem robiť starosti a idem ju hľadať.“

Zahasí cigaretu, potrasie škatuľkou a zapáli si ďalšiu.

„Niet po nej ani stopy,“ pokúšam sa priviesť ho k pôvodnej myšlienke.

„Akoby sa pod zem prepadla. Oslovím teda kňaza, ktorý mi práve kráča oproti, a opíšem mu Poldi. A velebný pán sa celý rozžiari a hneď vie, o čom je reč. Aha, tá milá signora Poldina z Monaco di Baviera! Dokonca počul už aj o mne, pozná všetky príbuzenské vzťahy, vie, že hľadáme dom, a ukáže rukou na niekdajší rybársky domček uprostred ulice, na ktorej stojíme. A čo nevidím? Zrúcaninu, to ti poviem, úplne spustnutú, všade samé mačky, jašterice, krovie a duchovia. Ako však podídem bližšie, už vidím Poldi celú rozrušenú, ako počíta kroky medzi starými múrmi z lávových kameňov, pohojdáva sa a podupkáva. Keď ma zbadá, vykríkne: ,Tu sú pevné základy! Našli sme ho! Toto je dobré miesto! Nevšimol si si, ako sa volá táto ulica? Výborné vibrácie, číra pozitívna energia!ʻ To sú jej slová. ,Toto je môj dom,ʻ vykrikovala bez prestania. Každá námietka bola zbytočná, veď ju predsa poznáš.

„Bol ten dom vôbec na predaj?“

„To má byť vtip? Čo si ma nepočúval?“ Strýko si zložil ruky na prsiach, akoby sa modlil, a prudko nimi zatriasol. „Zrú-ca-ni-na! Na stene dokonca visela prastará ceduľa ,Vendesiʻ s telefónnym číslom. Majiteľ neveril vlastným ušiam, keď mu Poldi zavolala. Zvyšok už poznáš. Ak ťa zaujíma môj názor, zaplatila za tú ruinu priveľa, to ti mala radšej dať na poschodí postaviť poriadnu kúpeľňu.“

Neviem, či teta Poldi zaplatila za dom na Via Baronessa priveľa, a je mi to srdečne jedno. Veľkorysých ľudí nemožno ošmeknúť a Poldi je tá najveľkorysejšie žena, akú poznám. Ešte nikdy neprijala dar a nezjednávala cenu. Každému, kto jej pomohol, štedro zaplatila, remeselníkom, Spazzinovi a Valentinovi, a z reštaurácie nikdy neodišla bez toho, aby tam nechala poriadne prepitné. Niežeby peniaze vyhadzovala z okna, toľko ich zase ani nemala, ale ani si na nich ktovieako nezakladala.

V každom prípade bol ten dom zásah do čierneho. Potvrdil to aj môj bratranec Ciro, ktorý je architekt, takže sa v tom vyzná. V nasledujúcich rokoch zrekonštruoval dom na Via Baronessa podľa Poldiných prianí a skromných finančných možností a vybavil ho všetkým, čo si Poldi želala. Skutočne to bol pekný, jednoduchý dom. Stál kúsok od mora, ani primalý ani priveľký, trojposchodový s barokovým balkónom, malým dvorom, cortile, a so spomínanou strešnou terasou s úžasným výhľadom na more a sopku. Vklinený v tienistej uličke za pobrežnou promenádou, žiaril modrastou a sýtožltou, so zelenými okenicami a s mohutným medeným štítom, ktorý každému návštevníkovi už z diaľky oznamoval, kto tu, na Via Baronessa 29, býva: Isolda Oberreiterová. Moja teta Poldi. A vždy raz za niekoľko týždňov hore pod strechou aj jej synovec z Nemecka. Akosi som bol od začiatku súčasťou inventára, podobne ako africké sošky bôžikov z ebenového dreva a oba porcelánové pudle v životnej veľkosti.

Keď bol dom o rok pripravený na nasťahovanie a v mníchovskom byte ostali už len duchovia spomienok, keď sa sťahovacie auto vydalo k Alpám, Apeninám a Etne, čakalo Poldino staré alfa romeo s batožinou až po strechu a s plnou nádržou na Westermühlstraße na svoju poslednú veľkú jazdu. A teda aj na mňa. Teta Poldi sa totiž ničoho na svete nebála tak ako lietania a na takú dlhú cestu autom si sama a triezva netrúfla. Tety ma teda prehovorili, aby som bol na ceste z Mníchova do Torre Archirafi Poldiným šoférom.

„Si predsa svojím vlastným šéfom a nemusíš sa nikomu prispôsobovať,“ vysvetlila mi do telefónu teta Caterina, ktorá v našej rodine predstavovala hlas rozumu. „A písať môžeš rovnako dobre aj u nás, dokonca možno aj lepšie.“

Čím chcela povedať: Keďže si nezamestnaný a lenivý a dokonca aninemáš priateľku, a to napriek tomu, že iní muži majú v tvojom veku už dávno rodinu, môžeš sa flákať aj u nás a byť nám pritom ešte aj užitočný.

A tak to nakoniec aj bolo.

Medzi Mníchovom a Torre Archirafi ma však ešte čakala viac ako tridsaťštyrihodinová cesta v Isoldinom predimenzovanom športiaku z osemdesiatych rokov, ktorý ani za svet nechcela vymeniť za praktickú pandu a ktorým aj tak cestovala len minimálne, keďže pritom musela byť z úradného nariadenia triezva.

„Čo keby sme sa odviezli do Janova a odtiaľ do Palerma pohodlne pokračovali trajektom?“ navrhol som nesmelo, Poldi na mňa však len uprela súcitný pohľad. Bola to moja chyba. Mal som to predpokladať. Ak niečo z duše neznášala, bolo to slovo pohodlne.

Mei, ak ma teda nechceš mať tak dlho na krku...“

„Ale kdeže,“ vzdychol som si a vydali sme sa na cestu, nanajvýš stovkou. Preplazili sme sa Brennerským priesmykom, vliekli sme sa celou čižmou smerom na juh, krokom sme minuli Miláno, Florenciu, Rím a Neapol, až po Reggio Calabria stále na autostrade. Na trajekte medzi Scyllou a Charybdou sme si pochutnali na prvých arancini di riso, zablúdili sme do Messiny a odtiaľ Poldi trvala na tom, že posledný úsek do Torre bude šoférovať sama. Náš astmatický športiak zatrúbil a Poldi pridala plyn. Keď sme dorazili do Torre, pobozkal som zem a ďakoval Matke Božej za záchranu a znovuzrodenie.

„Všetko najlepšie k narodeninám,“ vyjachtal som. Veď to bolo v deň Poldiných šesťdesiatych narodenín.


Kniha Teta Poldi a sicílske levy sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk. Osobný odber po celej SR zdarma >>

 

Nahlásiť chybu

Odporúčame

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Stream naživo

Predpredaj.sk - Tu sa rodia zážitky

Celý program

Ďalšie zo Zoznamu