Nadupaný adrenalínový príbeh, ktorý poteší fanúšikov záhad, temných tajomstiev a nečakaných odhalení. Reťazec skazy z pera švédskeho autora Fredrika T.Olssona spôsobil ošiaľ ešte pred vydaním a už sa plánuje aj film.
Do štokholmskej nemocnice privezú po pokuse o samovraždu päťdesiatpäťročného kryptológa Williama Sandberga. O pár hodín ho z nemocničného lôžka unesú neznámi muži, členovia tajnej organizácie. Vedec sa preberie až na zámku kdesi v Európe.
Podľa záhadného spolku je totiž osud ľudstva vpísaný do nášho genetického kódu a William ho má rozlúštiť.
Novinárka Christina odmieta akceptovať zmiznutie svojho exmanžela. Švédska polícia neverí, že ide o viac než len bežný únos osoby. Christina preto rozbehne pátranie na vlastnú päsť. Postupne sa dostáva bližšie k pravde – a zároveň k hrôzostrašnému zisteniu. William tuší, čo má organizácia za lubom, no ukáže sa, že pravda je oveľa hrozivejšia. So svojou spoluzajatkyňou, sumerologičkou Janine, sa horúčkovito usiluje vyriešiť záhadnú správu. Čas však hrá proti nim.
Kniha Reťazec skazy je medzinárodne úspešný triler, ktorý sa stal senzáciou už pred svojím vydaním. Kniha sa prekladá do dvadsiatich piatich jazykov a filmové práva už kúpila spoločnosť Warner Bros. Príbeh je plný napätia, hrozivých odhalení a krutých tajomstiev, ktoré nemali nikdy vyjsť na povrch. Čitatelia sa zhodujú, že možno po pomalšom rozbehu príbehu sa potom doň zahryznete a nedokážete sa od neho odtrhnúť. Adrenalín, divoká jazda a osud v rukách jedného človeka...taká je nová kniha Reťazec skazy.
Fredrik T Olsson je scenárista, režisér, komik a herec. Narodil sa v roku 1969 na predmestí švédskeho Göteborgu. Už v detstve písal, hral, kreslil komiksy, vymýšľal si obdivuhodné výhovorky, keď meškal do školy, účinkoval v školských predstaveniach, dokonca založil divadelný súbor. Koncom 90. rokov sa presťahoval do Štokholmu, kde študoval filmovú réžiu a stand-up komédiu v Dramatiska Institutet. Od roku 1995 pracuje ako filmový a televízny scenárista. Nevyhýba sa ani komediálnym žánrom, ani trilerom. Autorsky sa podieľa na programoch rôznych švédskych produkcií a účinkuje aj ako sólový komik. Na svojej webovej stránke sa oprávnene označuje za „chlapa, ktorý veľa rozpráva“.
Začítajte sa do novinky Reťazec skazy:
1.
Muž, ktorého postrelili na chodníku, zomrel oveľa neskôr.
Mal čosi po tridsiatke, oblečený bol v džínsoch, košeli a vo vetrovke. Priveľmi teplo na toto ročné obdobie, ale bol relatívne čerstvo osprchovaný a relatívne dobre najedený – čo mu sľúbili, to aj splnili.
Nikto však nepovedal, čo sa stane potom. A teraz tu stál.
Stál ako prikovaný medzi kamennými múrmi za starou budovou pošty, bez dychu, ťažké sivé mračná plávali a strácali sa v tme nad ním s každým jeho nádychom. Prepadla ho panika, že zamrežovaná brána na konci krátkej chodby bude zatvorená. Bola to jediná šanca, a teraz tam stál, nevedel, kam sa pohnúť, a šuchot troch reflexných viest bol čoraz bližšie.
Vlastne bol stále nažive, hoci už štvrť roka predtým správička, uverejnená v európskych denníkoch a utopená v záplave spravodajstva, tromi krátkymi riadkami oznámila, že uprostred Berlína vo štvrtok ráno krátko po štvrtej hodine našli mŕtveho muža. Neuvádzalo sa v nej, že bol bezdomovec a narkoman, ale takýto pocit človek nadobudol, keď to čítal. Tak to bolo aj myslené. Lož sotva pokladajú za pravdu.
Na niektorých miestach sa noticka dostala do stĺpčekov ranných vydaní denníkov medzi iné správy. Bola to jedna z mnohých nie veľmi podstatných policajných informácií. Opisovala, že istý okoloidúci videl, ako v noci niekto zdvihol nevládne telo, preniesol ho do čakajúcej sanitky, zabuchol za ním škrípajúce zadné dvere a vyrazil do pichľavého mrznúceho dažďa s blikajúcim modrým svetlom.
Nie však do nemocnice.
Tým smerom nemohla byť žiadna nemocnica.
V aute sedeli traja tichí muži a dúfali, že prídu načas.
Neprišli.
2.
Policajtom trvalo len niekoľko sekúnd, kým vyrazili pekné dvojité dvere vedúce na poschodie, rozbili mriežky na okne a otvorili si zvnútra.
Viac času si vyžiadali vnútorné zamrežované dvere. Bezpečnostné, ťažké a pravdepodobne poriadne drahé. Teraz však boli zavreté a jediné, čo sa od nich žiadalo, bolo, aby vošli dnu a pomohli mužovi v stredných rokoch, ktorý sa podľa informácií nachádzal v byte.
Ak bol ešte nažive.
Hovor zaznamenali na oddelení Norrmalmskej polície skoro popoludní, a trvalo dosť dlho, kým sa spojovateľovi podarilo zistiť, či je žena, ktorá telefonuje, dôveryhodná, triezva a myslí to vážne. Pozná toho muža? Áno, pozná ho. Nemôže byť niekde inde? Nie, to bolo nemysliteľné. Ako dávno ho nevidela? Vôbec nie tak dávno, telefonovali spolu včera večer, bol veľmi vystrašený a o niečom hovoril. A to ju vyľakalo – poznala jeho tón, keď sa sťažoval, ale teraz bol veľmi vážny, snažil sa pôsobiť pokojne, a ona nevedela prečo. Vyzeralo to, akoby niečo tajil. Keď mu na druhý deň ráno volala a neodpovedal jej, premkol ju zlý pocit. Tentoraz to určite urobil.
Žena dobre artikulovala, presne vypovedala, a keď sa o tom mladý telefónny spojovateľ presvedčil, zalarmoval políciu i záchranku a prebral ďalší hovor.
Už prvá spojka, ktorá dorazila na miesto, skonštatovala, že žena mala zrejme pravdu.
Dvere boli zamknuté. Zvnútra sa cez farebné sklo ako príšerné monštrum ligotali mreže . A niekde ešte ďalej bolo z rádia počuť klasickú hudbu, miešajúcu sa s perlivým zvukom vody vytekajúcej z preplnenej vane.
To bolo veľmi zlé znamenie.
Na dvoch dolných schodoch elegantného schodiska stála Christina Sandbergová, uprene pozerala cez načierno natreté oceľové mreže lemujúce obklopujúce výťah, sledujúc každý pohyb za vstupnými dverami bytu, ktorý bol kedysi jej.
Žiarivo žlté kovové pásiky vyletovali spod zámočníkovho okrúhleho kotúča, ktorým sa pokúšal prerezať prekliatu mrežu na dverách, ktorú odmietala až do chvíle, kým v ten večer, keď sa všetko udialo, nepochopila, že je prinútená akceptovať ju.
Namontovali ju, aby ich chránila. A dnes mohla byť príčinou jeho smrti. Christina bola nielen nespokojná, ale aj nesmierne rozzúrená.
Za zámočníkom stáli štyria policajti, bezmocne prešľapujúc v očakávaní, že budú môcť niečo urobiť, a za nimi dvaja rovnako znepokojení záchranári. Spočiatku naňho volali:„William!“ Neskôr: „William Sandberg!“ Keď nedostávali odpoveď, napokon o kúsok odstúpili, stíchli a nechali zámočníka robiť si svoju prácu.
Christina nemohla urobiť nič iné, iba sa pozerať.
Na miesto prišla posledná. Natiahla si džínsy a semišový kabát, svoje blonďavé kučery stiahla pevne do chvosta a vybehla k autu napriek tomu, že bolo zaparkované na ulici, ktorú nebudú upratovať skôr ako o týždeň, a ona si sľúbila, že ho tam nechá stáť až do sviatkov.
V tomto stave sa mu už pokúšala volať niekoľkokrát, najskôr hneď čo sa zobudila, potom idúcky do sprchy, a potom znovu, ešte skôr ako si stihla osušiť vlasy. Nakoniec zalarmovala prvú pomoc a tam trvalo celú večnosť presvedčiť ich, aby uverili tomu, čo ona už vedela. Vo svojom najhlbšom vnútri to vedela už vtedy, keď sa zobudila, ale pokúšala sa tomu brániť rovnako, ako keď sa bránite pred narastajúcim zlým svedomím, len čo sa zjaví.
Vlastne samu seba nenávidela za to, že s ním stále udržiavala kontakt. On to bral tvrdšie ako ona, nie preto, lebo za ňou menej smútil, ale preto, lebo sa tak sám rozhodol, aj napriek dvom rokom diskusií a prehodnocovania prečo, a azda aj pri pomyslení, že všetko je rovnaké ako predtým. Ona sa rozhodla niesť žiaľ za oboch, a k tomu sa pridal pocit viny, lebo si nemyslela, že rozvod bol spravodlivý.
Ale život nie je spravodlivý.
Keby to tak bolo, teraz by tu nestála.
Napokon sa mreže poddali, policajti so zdravotníkmi vchádzali do bytu pred ňou, a potom sa zastavil čas. Ich chrbty zmizli v dlhej hale a prázdnota po nich narastala a narastala, akoby sa nikdy nemala skončiť. Po niekoľkých neznesiteľných sekundách alebo minútach či rokoch vnútri prestala hrať hudba, potom tiecť voda, až napokon zavládlo úplné ticho a už tak aj ostalo.
Až kým nakoniec nevyšli von.
Vychádzali jeden za druhým popri ostrých rohoch z haly, malou chodbou popri výťahu, a prudkým oblúkom k okrúhlemu schodisku tak, aby nepoškodili drahé, ozdobne vymaľované steny, vyhýbajúc sa pohľadu na ňu, a potom dole, dole, rýchlo, ale opatrne, pomaly, ale náhlivo.
Christina Sandbergová sa pritisla k oceľovým mrežiam, aby mohli prejsť s nosidlami k sanitke čakajúcej na chodníku.
Pod plastovou kyslíkovou maskou ležal ten, ktorý kedysi bol jej manželom.
William Sandberg vlastne nechcel umrieť.
Presnejšie povedané: Nebola to voľba číslo jeden.
Radšej by žil a mal sa dobre, viedol normálny život, učil sa zabúdať, hľadať dôvod, prečo si prať svoje šaty, zobúdzať sa každé ráno, obliekať sa, chodievať von a robiť niečo, čo pre niekoho niečo znamenalo.
Vlastne by to ani všetko nepotreboval. Stačilo by mu pár vecí. Prial si len jediné – nájsť dôvod prestať myslieť na to, čo ho trápilo. Nenašiel ho, a najbližšou alternatívou na zozname bolo skoncovať s tým všetkým.
Ale vôbec nie takto výnimočne.
„Ako sa cítite?“ spýtala sa ho mladá sestrička.
Napoly sedel na posteli s vypratou posteľnou bielizňou a neporiadne zastlanou plachtou prevísajúcou cez okraj na žltú nemocničnú deku, pretože zdravotníctvo odmietalo akceptovať, že už bola vynájdená prikrývka.
Pozrel sa na ňu. Pokúsil sa neprejaviť nepríjemnú bolesť spôsobenú jedmi, ktoré mu ešte ostali v tele.
„Horšie, ako by ste si priali,“ odvetil. „A lepšie, ako som si myslel.“
Usmiala sa naňho, čo ho prekvapilo. Mala maximálne dvadsaťpäť rokov, bola blondínka a navyše veľmi milá. Alebo to bol len výsledok mäkkého odrazového svetla, dopadajúceho na ňu z okna za jej chrbtom.
„Asi to nebol váš deň,“ povedala bežným a takmer konverzačným tónom, čo ho takisto prekvapilo.
„Prídu ďalšie šance,“ zamrmlal.
„To je dobre,“ vyhlásila. „Človek má byť optimista.“
Jej úsmev bol perfektne vyvážený: dostatočne široký na to, aby vyjadril iróniu, s ktorou to vyslovila, ale aj dostatočne úzky, aby nepokazil suchý humor, a on zrazu nevedel nájsť odpoveď a nadobudol nepríjemný pocit, že rozhovor sa skončil a ona vyhrala.
Niekoľko minút ležal bez pohnutia a pozoroval ju pri práci. Efektívne pohyby podľa danej schémy: vymenila infúznu fľašu, nastavila množstvo, zapísala a skontrolovala denné záznamy. Pokojná efektivita, až nakoniec začal uvažovať o tom, že sa absolútne mýlil, a najmä, že ona s ním vlastne ani nežartovala.
Dokončila svoju prácu. Automaticky mu napravila plachtu, rozdiel však nebolo vidieť. Vystrela sa.
„Nepokúšajte sa robiť žiadne hlúposti, kým tu nebudem,“ povedala pred odchodom. „Ak si to tu predĺžite, bude to len zbytočná námaha pre vás i pre mňa.“
Priateľsky mu zakývala, vykĺzla na chodbu a pustila dvere, nechajúc ich, aby sa samy zatvorili.
Kniha Reťazec skazy sa nachádza v ponuke internetového obchodu iPark.sk>>
