Spisovateľ a publicista Ľuboš Jurík (1947) prináša v knihe Dialógy s hviezdami literatúry (Perfekt) nové alebo doplnené rozhovory s významnými slovenskými aj svetovými spisovateľmi. Chystá však aj román o Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie, ktorý by mal vyjsť na budúci rok.
Patríš medzi viacdomých autorov oscilujúcich medzi publicistikou, literatúrou faktu a beletriou. V ktorej „koži“ sa cítiš najlepšie?
Rôznorodosť nepociťujem ako obmedzenie, ale ako obohatenie, oživenie. Jeden žáner nepopiera druhý, skôr sa vzájomne dopĺňajú. Novinárska skúsenosť ma naučila flexibilite, a to sa premietlo aj do literárnej tvorby. Zvyčajne píšem viacero textov a keď sa mi zdá, že sa na nejakom mieste neviem pohnúť, nechám to tak a venujem sa inému. Veľa záleží aj na tom, aký mám tvorivý apetít, či sa mi chce písať, takpovediac, rutinné texty alebo dlhšie prózy. Nevidím v tom problém, zvykol som si žiť vo viacerých domoch a na rôznych poschodiach.
Mnohí spisovatelia tvrdia, že svoje knihy považujú za svoje deti a majú ich rovnako radi. Ako je to v tvojom prípade?
Nie všetky deti majú rodičia rovnako radi, to je overená skúsenosť. Niektoré svoje literárne texty nemám rád, prinajmenšom ich považujem za neúplné, zrodené z netrpezlivosti. O niektorých si zase myslím, že sa mi vcelku vydarili, a platí to aj po mnohých rokoch od ich vydania. Pravdaže, každý autor píše svoje knihy s plným nasadením, zakaždým je presvedčený, že práve táto je tá najlepšia. Ale nebýva to vždy pravda. Musí sa pripraviť aj na neúspech, na tvorivý omyl. V mojom prípade rozhoduje téma. Rád sa vraciam do čias detstva, do ulíc starej Bratislavy, dobre sa mi písala kniha Slovenský bigbít, za slušne napísaný považujem román Všetci sme potomkovia Kainovi alebo Krimi prípady reportéra AZ. Pred časom mal slušný úspech román Novinári – podľa knihy vznikol dvojdielny televízny film. Mal som naliehavý pocit, že sa musím vyrovnať s takými postavami našej histórie, ako boli Clementis a Dubček, aj so spoločenskou traumou, nádejami či sklamaniami, ktoré predstavovali. Preto som o nich písal s veľkým nasadením a záujmom. Trápil som sa s knihami literatúry faktu Pokušenie moci a Poučenie z moci, rovnako s politologickými esejami Eurochaos, bola to náročná práca. Uľavilo sa mi, keď som s tým skončil.
Tvoje knihy Pokušenie moci a Poučenie z moci sú napísané na základe vlastných skúseností z účinkovania vo vysokej politike. Konštatoval si, že tí hore sú nepoučiteľní. Ty si sa poučil?
Moc je vo svojej podstate nepoučiteľná. Kto ju má, dočasne či natrvalo, ten ju použije, či skôr zneužije. Opakuje sa to po stáročia. Dosť dlho som pracoval vo vysokej politike – ako hovorca predsedu parlamentu, člen delegácií predsedu vlády aj prezidenta i ako člen komisie EÚ v Štrasburgu a Bruseli – aby som vnikol do zákutí rozhovorov, rokovaní, rozhodnutí, ktoré ovplyvňovali vývoj spoločnosti. Veľká väčšina ľudí nemá možnosť žiť v tomto prostredí, a tak sú neraz ich postoje a názory ovplyvňované nedostatočnými informáciami. Robil som si poznámky, zhromažďoval dokumenty, výpovede politikov – mal som dostatok podkladov, aby som mohol podať obsiahle svedectvo o našej dobe. Je to takmer tisíc strán v dvoch knihách. Ak sa raz bude niekto zaujímať o toto naše nepokojné obdobie, tieto knižky nemôže obísť, pretože v nich je autentický pôdorys našich snažení, omylov i víťazstiev. Je to však najmä analýza moci konkrétneho obdobia. A či som sa ja poučil? Človek, osobitne spisovateľ, sa učí neustále. Poučenie je ako tekuté piesky. Čo platilo včera, dnes je osvetlené novou skúsenosťou. Žijeme vo svete tieňov a zo šera sa vynárajú nové poznatky. Preto nemôžem spokojne povedať, že som sa poučil.
Vydal si najviac kníh rozhovorov na Slovensku, zvyčajne o ľuďoch od pera. Boli to slovenskí, českí aj svetoví autori. Ako si sa cítil, keď si ako spisovateľ „spovedal“ spisovateľa?
Dialógy so svetovými spisovateľmi boli pre mňa veľkým intelektuálnym dobrodružstvom. Často som im kládol otázky, ktoré zaujímali aj mňa ako autora, pýtal som sa na problémy metodiky tvorby, tvorenia dialógov, vnútorných monológov, opisov prostredia, rešerše a podobne. Dobre sformulovaná otázka už indikuje odpoveď, preto je dôležité ju citlivo položiť. Hovorili sme o etike aj estetike, o spoločenských pomeroch, individuálnych osudoch, absurdnosti života, o nádeji, ktorá nikdy nezomiera. Mal som pred nimi veľký rešpekt a úctu, veď to boli autori známi a uznávaní po celom svete, ich diela vychádzali v státisícových nákladoch. Cítil som sa ako malý žiačik, ktorý počúva veľkého učiteľa.
Ivan Szabó
Celý rozhovor si prečítate v Knižnej revue 18 (vychádza 3. septembra)!
