NEW YORK/BRATISLAVA – V stredu 2. júla si pripomíname 15. výročie úmrtia amerického spisovateľa a filmového scenáristu Maria Puza.
Autor najznámejšej mafiánskej rodiny Corleonovcov zo slávneho románu Krstný otec je držiteľom Ceny akadémie za najlepší adaptovaný scenár, Ceny Hugo za najlepšie dramatické predstavenie a Ceny Asociácie amerických scenáristov za najlepší adaptovaný scenár drámy.
Narodil sa 15. októbra 1920 v americkom New Yorku do chudobnej neapolskej rodiny so šiestimi bratmi a sestrami. Vyrastal v drsných podmienkach nebezpečnej štvrte talianskych prisťahovalcov, ktorú neskôr premietol do viacerých svojich diel. Od detstva rád čítal, bol častým návštevníkom miestnej knižnice, kde si požičiaval dobrodružnú literatúru. Počas druhej svetovej vojny narukoval Mario Puzo k leteckej armáde USA, pre slabý zrak však nemohol bojovať, a tak sa stal úradníkom a hovorcom pre vzťahy s verejnosťou v Nemecku.
Po skončení vojny študoval sociológiu na Kolumbijskej univerzite a popri štúdiu navštevoval kurzy tvorivého písania. Po dvadsaťročnej kariére v diplomatických službách sa Puzo začal venovať autorskému písaniu. Jeho prvým dielom bol román Temná aréna z roku 1955, ktorého dej sa odohráva v porazenom Nemecku. Román poukazoval na korupciu verejného života, ktorá sa odrážala v súkromných rodinných vzťahoch jednotlivých postáv.
V druhom literárnom počine s názvom Šťastná pútnička (1966) vyrozprával Puzo životný príbeh prostej Talianky vydatej do Ameriky, ktorá sa nečistými praktikami a stykom s podsvetím dopracuje k bohatstvu. Oba romány boli kritikou prijaté priaznivo, avšak na ozajstný úspech a popularitu si Mario Puzo musel ešte počkať. Vydavateľstvo mu odmietlo dať zálohu na ďalšiu knihu, no odporučili mu napísať román z mafiánskeho prostredia.
A tak Puzo začal pracovať na svojom najúspešnejšom diele. Žiadnych mafiánov osobne nepoznal, a preto prostredie, ľudí a zákony platné v mafii spoznával prostredníctvom príslušnej literatúry. O dva roky neskôr, v júli 1968 bol rukopis hotový. Román Krstný otec vyšiel v roku 1969 a onedlho sa stal celosvetovým bestsellerom, ktorý sa 22 týždňov držal na prvom mieste zoznamu hitov v novinách New York Times.
Kniha rozpráva príbeh fiktívnej sicílskej mafiánskej rodiny, ktorej hlava don Vito Corleone spravuje podsvetie, ktorému podliehajú stávkové kancelárie, odborové zväzy, hazardné herne, pašerácke organizácie a skupiny vydieračov. Najmocnejší a najbohatší Američania sa pred ním trasú, lebo jeho vplyv siaha do všetkých oblastí amerického života, napriek tomu je Vito Corleone človek sympatický a svojím spôsobom spravodlivý.
Štyridsaťosemročný Mario Puzo sa týmto románom stal uznávaným a slávnym spisovateľom na celom svete. V roku 1972 podľa Puzovho scenára nakrútil režisér Francis Fred Coppola rovnomenný film v hlavnej úlohe s charizmatickým Marlonom Brandom. Filmová snímka dosiahla rovnako veľký úspech ako román a v rokoch 1974 a 1990 sa dočkala pokračovaní, na ktorých sa scenáristicky podieľal aj Mario Puzo. Ten spomína na jeden z hollywoodskych večierkov:
"Hostitelia mi predstavili pár podozrivých chlapov. Nik to nepovedal nahlas, ale vedel som, že toto sú ozajstní donovia a krstní otcovia. Rozprávali sa so mnou, chválili ma, aj keď ja som im prisahal, že som v skutočnosti nikdy živého mafiána nevidel. Oni sa usmievali, pokyvovali hlavami a jeden dokonca na mňa sprisahanecky žmurkol". Ďalšia Puzova tvorba bola poznačená jeho najslávnejším dielom.
V románoch Blázni zomierajú (1978), Sicílčan (1984), Posledný don (1996) alebo Omerta (2000) sa venoval mafiánskym témam, tradičnú mafiu však vystriedala moderná s novým sférami záujmu. Jeho posledným dielom bola kniha Rodina (2001), ktorú neskôr po Puzovej smrti dokončila jeho spolupracovníčka a manželka Carol Ginová.
Mario Puzo zomrel ako sedemdesiatdvaročný 2. júla 1999 na Long Islande v New Yorku. Talentovaný románopisec prostredníctvom svojich románov realisticky zdokumentoval mafiánske prostredie v americkej spoločnosti.
