POVAŽSKÁ BYSTRICA - Pre manželov bolo dieťa kedysi požehnaním. Hneď, ako sa mladí ľudia zosobášili, očakávalo sa, že budú mať deti. Nemať dieťa v rodine bola anomália, ktorú okolie neodpúšťalo.
„Potomkovia boli potrební ako pomoc pri mnohých domácich prácach, prácach na gazdovstve, na roli či pri chove statku. No predovšetkým sa deti vnímali ako pokračovanie rodu, života vôbec. Neplodnosť bola neželaná, chápaná ako ‚trest Boží‛, ľudia sa za ňu hanbili. Neschopnosť priviesť na svet potomstvo sa v prvom rade hľadala u ženy. Bezdetné ženy boli hanlivo nazývané „jalové“, ‚plané‛, ‚mŕtve‛. Ponižované boli aj slobodné matky – volali ich ‚prespanky‛ alebo ešte horšie. Dieťa, ktoré porodila a nemalo otca, volali ‚pankhart‛. Ostatné deti sa mu vysmievali, nepovažovali ho rovnocenného člena ich kolektívu,“ vysvetlila etnologička Petronela Rágulová z Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici.
Nostalgické FOTO: Pozrite si prvý detský časopis na Slovensku, vyšiel v roku 1871
Vysoká úmrtnosť detí
V katolíckych rodinách sa rodilo detí viac než v protestantských regiónoch. Priemerný počet potomkov na jeden manželský pár býval približne 5 detí. No nebolo raritou, ak sa v obci nachádzala rodina s 10 – 12 deťmi. Vysoký počet novorodencov súvisel predovšetkým s úrovňou vzdelania obyvateľstva a nepoznania techník antikoncepcie. Hoci sa detí rodilo veľa, isté percento z nich umieralo zakrátko po narodení (štatistiky uvádzajú, že začiatkom 19. storočia umieralo až 20 percent novorodencov). Úmrtia boli považované za prirodzenú redukciu potomstva, za zomrelými deťmi sa smútok nenosil.
Mám tri deti a dve dcéry
Čo sa týka pohlavia dieťaťa, je samozrejmé, že v patriarchálnej spoločnosti, kde dominovali muži, boli viac vítaní mužskí potomkovia než dcéry. Syn predsa ostával doma, dcéra odchádzala. Dcéry, resp. ženy vôbec, boli chápané v istom zmysle ako druhoradé bytosti, pomocníčky mužov. Do istého času boli dokonca vyňaté z práva dediť nehnuteľný majetok. Pri vydaji boli vyplatené hnuteľným venom. Syn bol symbolom kontinuity, zachovania otcovizne.
Krst
Dieťa bolo pokrstením v kostole, pri ktorom prijalo nové meno, prijaté nielen za člena kresťanskej cirkvi, ale i za plnoprávneho člena spoločnosti. Keď sa prišlo z krstu, hovorilo sa: „Odniesli sme pohanča, doniesli sme kresťanča!“ Deti, ktoré umreli nepokrstené, boli považované za neúplné duše. Krstiny boli radostnou udalosťou pre celú rodinu. Pri príležitosti krstu vybrali biologickí rodičia dieťaťu krstných rodičov, s ktorými sa navzájom stali „kmotrovcami“. Kmotrovský vzťah, hoci mnohokrát bez stupňa pokrvnej príbuznosti, nadobúdal charakter silného puta medzi rodinami. Krstní rodičia sa stali celoživotnými mentormi dieťaťa, sprevádzali ho pri jeho dôležitých životných krokoch – pri narodeninách dieťaťa, prijímaní, birmovke/konfirmácii, vyučení sa, či sobáši. Pri každej významnejšej udalosti boli prizývaní k rodinnému stolu. V prípade úmrtia rodičov platilo nepísané pravidlo, že práve krstní rodičia sa postarajú o prípadnú sirotu. Starali sa oňho nielen materiálne, ale pôsobili najmä výchovne, vzorom správania sa.
V opatere matky
Od narodenia sa o dieťa starala matka. Bola to jej povinnosť i výsada. Malé dieťa si nosila stále tam, kde bola ona – tmolilo sa okolo nej, keď robila okolo sporáka, upratovala, prala, či kopala zemiaky na roli. Úzke puto bolo najmä v období kojenia dieťaťa. Dokladom tesného kontaktu s matkou sú mnohé dômyselné spôsoby nosenia dieťaťa na tele matky, kolísky nad posteľou, či poľné kolibačky. Keď už bolo dieťa odrastenejšie, vartovali ho starší súrodenci. Dávať dieťa do opatery starých rodičov je novšia záležitosť z 2. polovice 20. storočia.
Práca detí
Deti sa veľmi zavčasu dostávali do pracovného rytmu rodiny. Bolo to dané tým, že malinké dieťa neoddeľovali od pracujúcich členov, aby „malo pokoj a kľud“. Naopak. Batoľa si matka nosila všade, kde bola ona. A tak malé deti najskôr očami sledovali rodičov pri robote, odkukávali ich pohyby, ťahy. Vďaka detskej schopnosti napodobňovania sa skoro deti stávali veľmi zručnými a kreatívnymi. Už 4 -5 ročné dievčatká, dnešné škôlkarky, pásali húsky, neskôr ovečky i kravy. Upratovali dvor, zametali, hrabali, zberali ovocie, lesné plody, bylinky... Keď boli deti staršie, vnímavejšie, práca chlapcov a dievčat sa začala diferencovať. Matky učili dcéry základy ženských robôt, lebo ich ovládanie sa považovalo za samozrejmosť.
Desať najlepších tipov, ako stráviť deň detí: Psychológ prezradil, čo od nás očakávajú!
Dievčatá už okolo 10 rokov sa učili variť, piecť, šiť, vyšívať, tkať, pliesť. Veľmi cenené boli tiež znalosti z pestovania a spracovávania ovocia a zeleniny. Otcovia a dedovia zaúčali zasa chlapcov v ťažkých mužských prácach – chlapci pomáhali pri oraní, bránení, kosení, mlátení, chodili s dospelými na drevo do hory, starali sa o dobytok. Chlapcov si brávali podomoví obchodníci so sebou na cesty na zaučenie. Matky si na sezónne poľnohospodárske práce vodili so sebou aj 11 – 12 ročné deti. Alebo niekedy si majetnejší príbuzní najali ako pastierika (pasáčka) chudobného chlapca z rodiny. Vykonával drobné poľnohospodárske práce a pomáhal pri chove zvierat len za stravu, lebo sa to chápalo ako rodinná výpomoc. Fyzická práca a pobyt vo voľnej prírode jednoznačne pozitívne vplývali na zdravie a kondíciu našich predkov.
Výchova
Proces skultúrnenia človeka sa uskutočňuje v prvom rade v rodine. V rámci nej si deti osvojovali základy spoločenského správania sa. Dôraz sa kládol na potrebu úcty voči druhým ľuďom, najmä voči starším a autoritám. Deti museli rešpektovať hlavné osoby v dedine – učiteľa, farára, žandára... Rodičia učili deti mravným zásadám vlastným správaním. Rodič bol pre dieťa vzor, ako sa treba chovať.
Na dieťa mohli výchovne vplývať tiež susedia, starší ľudia, učiteľ, farár, kantor,... jednoducho všetci dospelí členovia dedinského spoločenstva. Keď napríklad dieťa na ulici niečo vyparatilo, hocikto z dospelých ho mal právo potrestať, aj fyzicky. A rodičia sa neurazili, naopak. Prišli spolu s „hriešnikom“ ešte raz sa ospravedlniť a poďakovať za usmernenie. Fyzické tresty sa nechápali samoúčelne ako „bitie detí“, ale ako nástroj sebauvedomenia sa dieťaťa. Pri výchove platila kedysi zásada: „Ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko! Keď už budem Jano, neohneš ma, mamo!“
